Prichádzalo to tak pomaly že som si to všimla až keď bolo neskoro. Ten strach sa vrátil. Strach, ktorý sa nedá vysvetliť len niekoľkými slovami a zaradiť ho tak do škatuľky. Strach z niečoho čo sa nedá presne pomenovať. Panika. Aspoň tak to odborníci volajú že vraj "panické stavy".
Ako vysvetliť niekomu čo cítim keď ani ja to presne neviem opísať.
Navštívilo ma to záludne. Išla som na nákup do predajne za rohom a vrátila sa za hodinu, potom manželovi vysvetľovala že bolo veľa ľudí lebo on by nepochopil že naozaj bolo veľa ľudí a práve preto som prešla tri ďalšie predajne lebo ma chytali záchvaty dušnosti a stavy závrate z preplnenej miestnosti. / Preplnená miestnosť sú aj traja ľudia predo mnou/ Vtedy som tomu ešte neprikladala veľkú váhu. Až prišla chvíľa ktorá zabila klinec do pomyselnej rakvy. Ráno som vstala do práce, vychystala sa a vyšla na zastávku čakať autobus. Prichádzali ľudia a v mojej hlave sa mihali obrázky preplnenej výrobnej haly kde pracujem, zrazu som pocítila strašne silné nutkanie vrátiť sa domov, srdce mi tĺklo hádam až v ušiach a bolo mi na zvracanie. Predýchavala som to a presviedčala sama seba že to zvládnem ale moje nohy hádam počúvali inú časť mozgu ktorú zväčša používam a vykročili naspäť domov, zrazu som sa cítila voľne a pokojná, áno , vrátim sa opäť medzi štyri steny. Doma som si sadla v kuchyni a konečne si priznala že áno mám problém. Problém ktorý si musím priznať nahlas lebo sama si už nepomôžem a potrebujem odbornú pomoc.
