Z 2 na 3 augusta v noci roku 1944 nastalo hádam najčernejšia noc dejín Rómov. Za jednu noc nemeckí fašisti v Osvienčime Brzezinke zavraždili 3000 Rómov. Mužov, ženy, deti. Za celú históriu tohto tábora bolo v ňom beštiálne vyvraždených viac ako 23 000 Rómov z celej Európy. Práve v tomto tábore a hlavne medzi Rómmi vykonával svoje beštiálne pokusy doktor Mengele. Pod jeho rukami zomrelo veľa tehotných žien a novorodeniatok, keď skúmal ako sa dá vytvoriť čistá rasa. V juhoslovanskom Jasenovci postupne zomrelo dokopy viac ako 80 000 Rómov. A takéto tábory neboli len tieto dve ale bolo ich viac, roztrúsené po Európe. Dokopy, počas celého Porraimos bolo vyvraždených vyše pol milóna Rómov ale nikdy sa nebude vedieť ich presný počet lebo boli likvidovaní aj priebežne a náhodne, na cestách, v lesoch a skrýšach.
Táto systematická likvidácia neprepukla naraz ale predchádzali mu snahy sústrediť ich na jedno miesto, do táborov. Slovenský štát vydal vyhlášku ministerstva vnútra z 20.4.1941 zrušenie kočovných listov a usadlí Rómovia si museli zbúrať domy v blízkosti štátnych, verejných a obecných ciest a museli sa presťahovať do geta pre ne určených.
Že sa o tom málo rozprávalo za tie roky? Áno, nerozprávalo sa. Samotní Rómovia mlčali ale je nutné brať do úvahy aj myslenie Rómov. Po stáročia prežívali tak, že hovorili to čo vrchnosť chcela počuť.
"Chcete vedieť pravdu? Povedzte čo chcete počuť a mi vám to potvrdíme!"
Toto je jeden zo spôsobov ako prežiť. Druhý je že čoho sa bojíme na to nemyslíme. A smrť je na prvom mieste, ak si ju nebudú pripomínať tak na ňu zabudnú.
Až teraz sú niektoré rómske komunity schopné sa postaviť tomuto obdobiu svojich dejín, dejín keď nastal Porraimos.
