Som kdesi čítala že eufória má príčinu v depresii. Som ukážkovo depresívne euforická. Telo sa prebudilo ale myseľ ešte sníva. Je síce pravda že takto neprebudená sa cítim častejšie ako je to nutné ale väčšinou dokážem primerane fungovať aj v stave miernej oťapenosti.
Od včera mi v hlave hučí song ktorého sa neviem zbaviť. Tak si pospevujem kde sa dá a kde nie tam si brnkám v hlave. Nemám rada takéto spevné obťažovania, nechávam im však voľný priebeh. Raz ma to predsa zunuje.
Kukla som sa ráno do zrkadla a úžas...
Vyzerá že som opäť pribrala. No čo už , rezňov sa nevzdám a moje športové aktivity spočívajú v taktickom úniku pred športom...
Som moletná a je mi fajn. Fajn by nebolo ak by som chcela mať postavu ako pred rokmi rokúcimi, keď som sa pchala do svadobných šiat...
No dobre ale tie gravitačné zákony by mohli kde tu poľaviť:)
Poobkukávala som sa a načim niečo uvariť. Problém nie je vo varení, uvarím všetko, naďmama ma naučila variť aj z ničoho. Problém je čo uvariť. Lebo rada " uvar niečo dobré" je na figu. Pri stolovaní majú zvláštny pocit že mali chuť na niečo iné. Toto frfľanie však nepoužívajú často lebo keď ma privedú do stavu hlbokej urazenosti tak sa im pomstím ryžovou polievkou a lečom.
Rozhodla som sa že vo svojej zmixovanej nálade upečiem francúzske zemiaky. Tam je tiež napchané všetko. Zemiaky, klobása, vajcia, cibuľa, korenie, smotana.
Francúzske zemiaky sú ako môj život. Vrstvuje sa tam ostré, štipľavé, sladké, slané aj pikantné...
A znova ma máta refrén zo songu Zingt ojf yidish : chiribim, chiribam chiribiri bim bam bim bam bam...
