Vianoce môjho detstva

Vôňa ihličia a mandaríniek sa objavovala len raz za rok a preto bola taká vzácna. Rodičia mi umreli keď som bola dieťa a starí rodičia ktorí ma vychovávali ešte pred tým ako som sa stala dospeloum Mám rada Vianoce aj keď som málokedy bola cez ne šťastná. Necítila som smútok keď som od Ježiška nedostala darčeky lebo dedko a babka nemali na jeho sponzorovanie, brala som to ako realitu. Môj prvý hriech po Vianociach v škole bolo klamstvo. Keď sa každoročne učiteľka pýtala čo sme dostali pod stromček/ Ježiško bol v škole zakázaný/ ja som vždy odvetila že šál. Tých imaginárnych šálov sa mi už nazbieral celý šuflík.
Všetci vedeli že klamem ale mlčali. Na Vianoce sa mi vracajú spomienky z detstva, tie milé aj tie menej podarené. Ako ma napríklad dedko skoro úplne slepý od šedého zákalu učil tancovať aby som sa nevrtela ako "vyúdená klobása". Alebo keď ma babka preklínala keď sa mi nechcelo upratovať že "raz ma zožerie filoxera a tam budeš plakať kde ťa nik neuvidí".
No, filoxera ma zatiaľ nezožrala ak vezmeme do úvahy že žerie len hroznové listy. To som však ako dieťa nevedela a predstavovala som si ju ako prerastený bacil nečistoty ktorý útočí na lenivé deti.
Už v detstve som sa upínala na čítanie, či rozprávok alebo skutočných príbehov, nechávala som sa unášať svetom knihy za čo som dostávala upozornenia typu že jeden chlapec ktorý je bratranom susedy tety Jolanky načisto ohlúpol z toho že rád čítal. Sú to úžasné, bolestivo nostalgické spomienky ktoré na mňa útočia cez Vianoce. Ale aj tak mám rada tieto sviatky, pripomínajú mi čas ktorý som ako dieťa intenzívne vnímala a neuvedomovala som si čo všetko mi chýba.