Je zvláštne že sa vždy príšerne preľaknem keď zahrmí ale na blesky sa viem dívať s úžasom. Pripomína mi to zázrak. Keď som bola malá, veľmi malinkaté dievčatko, tak mi dedko pri každej búrke rozprával ten istý príbeh. Tvrdil mi že to nie je rozprávka ale pravda pravdúca. Samozrejme že som mu verila, veď kto by predsa neveril deduľovi.
Tak ma zababušil vždy do svojho ošumelého saka a začal rozprávať:
"Vieš Nušika to je tak, pred nebeskou bránou sa vždy tlačia duše, hriešne, menej hriešne a tie ktoré si len myslia že hriešne nie sú! A tie duše sú strašne netrpezlivé a tak hučia svoje požiadavky na svätého Petra neustále a furt a neprestávajú sa tlačiť. Až z nich niekedy dostane ten svätec hlavybôľ a nesväteckú nervozitu. Ani armáda anjelov by nevydržala ten nátlak ako neborák Peter a tak mu občas nervy prasknú. Vtedy vezme dlhokánsky bičisko, namočí ho do pekelného ohňa a vyobšíva tie nespokojné a nepodarené duše že vraj bác a švác. A ako to bičisko plieska o duše tak sa blýska a každý presný zásah potvrdzuje hrmenie."
Vždy keď je búrka si spomeniem na dedka a jeho príbeh. Sadnem si na verandu, do starého kresla. Dívam sa na blesky, cítim strach a zároveň úžas. Predstavujem si že každý blesk a hrom je švacnutie bičom svätého Petra, ktorého opäť ktosi naštval. Zablýska sa, celá obloha je popretínaná čiastočkami hmoty/ už nie som malinkaté dievčatko, ovládam fyziku/ potom zahrmí a príšerne sa zľaknem. Veď čo ak trafí mňa? A že tiež mám svoje hriechy to je fakt. A do toho prší studený dážď. Pršia slzy trafených duší.
