Momentky či odborné snímky fotografa, beznádejne neznáme. Minule som sa prehrabávala medzi nimi a priplichtil sa syn. A že vraj : "mami kto sú tí bohémi na fotke???
Neviem, vzadu je napísané že Jozef, Július a Júlia.
Ak nevieš kto to je, tak načo to uschovávaš?
Lebo je to pamiatka.
Chytí do rúk ďalšiu čiernobielu ostrapkanú fotografiu a pozorne číta čo je napísané na zadnú stranu. Zrazu sa ozve: "mami a tu sa píše že Jefry Alan má šesť rokov a Julie Ann dva a je to fotené v Indiane, my máme v Amerike rodinu???"
"Máme !"
"Tak prečo s nimi nie sme v styku???"
"Lebo aj oni len prehrabúvajú fotky tak ako my."
"A prečo to uschovávaš?"
"Lebo je to pamiatka"
Sú to pamiatky na neznámych predkov či príbuzných, tých o ktorých ani nevieme či ešte žijú, Milujem staré, čiernobiele fotografie. Voňajú nostalgiou histórie rodiny. Mama na fotke s malým starým pánom s hustými vykrútenými fúzmi a fajkou. Vzadu napísané že "ja a deduľo" Syn radostne zvýskne, že vraj: mami, to je ten náš pradedo čo zaviedol ten rodinný citát, že vraj by ho mala macer na pokrivu vyšikac jak nam na krk dac! Keď môj dedo v stave pripitosti vystrájal!
Veselé, smutné a veselosmutné spomienky. Spomienky starých fotografií.
