Tak sa mi zablokoval nerv ani neviem medzi ktorým rebrom. Ledva dýcham. Som v teplákoch, zamastenej manželovej košeli a bez auta. Skučím lebo posledná lieky na uvolňovanie svalstva sa už dávno minuli.
Volám lekára a rečiem, zablokoval sa mi nerv kdesi medzi bruchom a krkom. Bolí to, tortúra ako od masového trýzniteľa. Pomoc!!! Vraj príde lekár. Fajn. Skučím ďalej.
Manžel pobehuje okolo a snaží sa na mňa navliecť čosi prezentatívnejšie. Hlboké sklamanie, ostávam domácky zašantročená.
"Čo si prepána vystrájala?!" zúfa
"Nič, vyťahovala som portviš založený tvojimi haraburdami "
"No jasné, je to moja vina."
Príde lekár zo záchrankou a že vraj niet pomoci on to musí zrentgenovať. Hodinové čakanie a päť minútový rontgen ukáže že fajn, stačí injekcia. Rýchlo vyprázdnim ambulanciu lebo súrne potrebuje ošetrenie apač priotrávený čučom. Idem domov, bez odvozu, v teplákoch, v košeli s fľakmi masti a šľapkách. Visiac v MHD na tyči v poste opierky pre študentov. Rehabilitácia jaj prasiatko. Zvoní mobil.
"Mami kde si? Ideš domov? Fajn lebo sme hladný!
Autobusová stanica a spoluobčania dívajúci sa na mňa. Dôstojne kývnem hlavou. Tá ma ešte nebolí. Elegantne si napravím tepláky a nastúpim na spoj do našej dediny.
Už le dúfam že keď ma nabudúce sekne budem vyštafírovaná ako na svadbu alebo priotrávená čučom, vtedy ma aj domov odnesú.
