Do Edinburgu som sa chcel pozrieť už dávnejšie, ale až teraz sa mi podarilo zakúpiť si naozaj lacné letenky za čo môžem opäť poďakovať spoločnosti Ryanair:-). Keďže viacerým kamarátom to nevychádzalo, vybral som sa teda úplne sám, iba so svojim batohom a mp3 playerom. Tešil som sa ako budem všetky pocity, ktorými bude na mňa mesto pôsobiť, prežívať sám:-) Bude to new experience. Po prílete som sa ubytoval na letisku, presnejšie na druhom poschodí, apartmán „U modrej lavice“. Vyspal som sa do ružova. O 5.05h.ráno mi išiel bus do mesta, kúpil som si open return ticket za 6 £, človek tak ušetrí 1 £ a lístok má otvorený na hociktorý dátum. V autobuse som bol úplne sám, akoby ma Edinburg chcel pripraviť na tento výlet. Doviezol som sa priamo do centra mesta a o 5:30 h. som sa už prechádzal uličkami stredovekého Edinburgu. Mesto, ráno úplne opustené, bolo nádherné. Pripadal som si ako vo filme I am Legend, mesto bolo bez života, ľudoprázdne. Avšak boli tu viaceré veci, ktoré našepkávali, že tu predsa len nejaký život je. Veľmi tomu napomohlo vychádzajúce slnko. Jeho dopadajúce lúče dodávali budovám jemný teplý odtieň a prebúdzali ich do nového dňa. Nevyhol sa tomu ani kostol Tollbooth, ktorý je známy tiež ako Kostol sv. Jána (St John Highland Church). Bol postavený v gotickom štýle v rokoch 1842-1844. Najpozoruhodnejšia časť kostola je jeho osemuholníková veža, ktorá s výškou 74 m tvorí najvyššiu stavbu v Edinburgu. Dnes však nefunguje ako kostol, ale ako obchod zo suvenírmi a ako kaviareň. Postupne však ožívali aj ďalšie budovy a hlavne Royal mile, ktorá vedie až na hrad. Všade vidieť vyvesené štítky, ktoré budú o pár hodín lákať všetkých okoloidúcich. Ja som však zamieril k hradu. Dostal som sa k hradnému nádvoriu, nazývanému aj Esplanáda, čo je v podstate veľká 3 loďová tribúna. Práve tu sa každoročne počas troch týždňov v auguste konajú Edinburské vojenské slávnosti. A nie len tie, keďže Edinburg je mestom rôznych festivalov. Každoročne sa tu totiž konajú medzinárodné filmové a knižné festivaly a dokonca je tu najväčší divadelný festival na svete Fringe. Ani jeden som samozrejme nevidel, ale ktože vie čo bude o rok, hádam sa mi pošťastí sa tu vrátiť. Stojím pred vstupnou bránou do Stredovekého hradu. Impozantný pohľad, s údivom a s určitou pokorou som sa díval na stavbu, ktorá v sebe skrýva silu nebojácnych rytierov, odolnosť kameňov, trvácnosť času a pýchu dávnych kráľov. Naozaj dominuje hlavnému mestu Škótska a je jeho skutočným symbolom. Zoberte si, že je to druhá najnavštevovanejšia turistická atrakcia vo Veľkej Británii. Prvou nie je nič iné, ako Londýnsky Tower s viac ako miliónom návštevníkov ročne. Okrem svojej historickej hodnoty je z neho prekrásny panoramatický výhľad. Dnešná podoba je samozrejme procesom mnohých storočí, ale prvé zmienky pochádzajú už z roku 1140. Niektoré jeho časti boli však v porovnaní s vekom hradu postavené len nedávno, napríklad vstupná brána v roku 1888, sochy Roberta Bruca a Williama Wallaca v roku 1929. Ráno tam samozrejme nebolo ani živej duše a tak som mal dostatok priestoru a času nato, aby som si to celé pofotil a vyhol som sa tak poobedňajšej tlačenke.
Mesto za ranného brieždenia...
Kostol Tollbooth sa prebúdza k životu...
Royal mile ešte spí...
Royal mile a prvé slnečné lúče...prebúdzajúce mesto k životu
Vstupná brána z roku 1888, so sochami Roberta Bruca a Williama Wallaca z roku 1929
Hradné nádvorie nazývané Esplanáda
Obchodík s národným symbolom Škótska, bodliakom...všade cítiť hrdosť a patriotizmus.
Od hradu som sa naprieč Royal mile vybral na prehliadku mesta s tým, že to zakončím výstupom na Artušovo sedlo( Athrur's seat ). Cestu som si stihol obzrieť mestskú radnicu (City Chambers). Budova je navrhnutá v neo-klasickom slohu od architekta Johna Adamsa z roku 1753. Postavená je tak, že troma stranami obklopuje malé námestie, ktoré je z prednej strany ohraničené oblúkovou kolonádou. Na nádvorí stojí bronzová socha Alexandra Veľkého ako krotí svojho koňa Bukefala. Helenizácia sa teda nezastavila a Alexander dobyl ďalšie mesto. Hneď vedľa, je zaujímavá a pre škótov veľmi dôležitá katedrála sv. Júliusa (Cathedral St. Giles). Škóti ho niekedy nazývajú aj hlavný kostol a ide vlastne o farský kostol škótskej cirkvi. Je zasvätený sv. Júliusovi, patrónovi mesta a tiež patrónovi všetkých postihnutých a malomocných už zhruba 900 rokov. Z histórie tejto stavby spomeniem pár kuriozít. Kostol slúžil raz ako policajná stanica, inokedy ako sklad uhlia a dokonca jeden rok bol väznicou pre „prostitútky“. Škóti sú naozaj vynaliezaví, človek by neveril načo všetko sa dá taký kostol využiť. Vedľa nej stojí socha už spomínaného architekta Johna Adamsa.
Socha Davida Huma v pozadí katedrála sv. Júliusa
Katedrála sv. Júliusa
Adam Smith v popredí, za ním katedrála sv.Júliusa
Socha architekta Johna Adamsa na royl mile
City Chambers, vo vnútri je socha Alexandra krotiaceho svojho Bukefala
Ďalej som objavil Škótske národné múzeum, stavba ma moc neoslnila, architektonicky je dosť kontroverzná a už od začiatku stavby (19 str.) boli okolo nej rôzne polemiky, prepuklo to dokonca do takej mieri, že princ Charles sa vzdal patronátu nad Škótskym múzeom. Súhlasím s ním, ani mne osobne moc nezapadá do celkovej architektúry mesta. Pozoruhodná je tzv. bubnová veža pri vchode, ktorá pripomína veže mnohých škótskych hradov. Omnoho zaujímavejší mi však prišiel dom oproti cez cestu. Je to Bobby´s bar. Čo je malý domček s krásnou fasádou, spoznáte ho aj podľa toho, že tam je socha tzv. Greyfrias Bobby. Táto soška symbolizuje psiu vernosť, pretože Skyeteriér s menom Booby štrnásť rokov verne strážil hrob svojho pána. Pochovaný je v nedalekom cintoríne vo štvrti Greyfriars. Škoda, že bar bol zatvorený, dal by som si taký dobrý chladený Guiness s veľkou „smotanovou“ penou na vrchu. Veľmi blízko tohto baru, len smerom na George IV bridge je nadšencami vyhľadávaná kaviareň a čajovňa Elephant house, kde J.K. Rowlingová, napísala veľkú časť zo svojho Harryho Pottera. Uličkami som sa dostal až do parku, odkiaľ už bolo vidieť môj cieľ Artušovo sedlo (Athrur's seat). Cesta na vrch trvala iba 30 min. a potom ten panoramatický výhľad, ktorý sa človeku naskytol, bol neskutočný. S otvorenými ústami som sa zmohol na jediné slovo „nádhera“! Artušovo sedlo je hlavným vrcholom mesta. Vypína sa nad ním do výšky 251m a jeho pomenovanie je pravdepodobne odvodené z viacerých legiend o kráľovi Artušovi. Sedlo je tiež najvyšším vrcholom kopcov tvoriacich Holyrood park. Kedysi to bol kráľovský park, miestom častých poľovačiek škótskych kráľov, avšak v 19 str. ho upravili tak, aby bol viac príjemnejší na prechádzky. Vytvorili sa 2 nové jazerá St. Margaret a Dunsapie. Na severozápade je ešte Duddingston. Ja som bol iba pri St. Margaret, ale bol to neskutočne malebný pohľad, labute, kačky, holuby a na severe zrúcanina kaplnky sv. Antona (St. Anthony´s Chapel). Nečudujem sa, prečo je to tak obľúbené u domácich. Je to vynikajúce miesto na prechádzky, na získanie pozitívnej energie a nadobudnutie duševného pokoja. I ja som tomu podľahol, vychutnával som si výhľad na more, na mesto, len tak tam sedel a počúval ranné čajky. Nakoniec som si pustil soundtrack zo Statočného srdca započúval sa a utvrdil sa vtom, že „La vita e bella“. Dočítal som sa, že kopec je vytvorený vyhasnutou sopkou a jeho ďalšími časťami sú Hradný kopec a Calton Hill. A to boli moje poobedňajšie ciele, pretože som sa potreboval ísť ubytovať.. Zo šiel som dole po Salisburyho skale (Salisbury Crags) a prišiel k palácu Holyroodhouse, čo je oficiálna kráľovská rezidencia. Jej súčasťou je aj kráľovnina galéria, na ktorú som bohužiaľ nemal čas.
Kontroverzné Škótske národné múzeum...
Artušovo sedlo I,II,III,IV,V,VI
Jazero Dunsapie v Holyrood parku
Jazero sv. Margaréty, vzadu zrúcanina kaplnky sv. Antona
Holyrood park
Holyroodhouse - oficiálna kráľovská rezidencia
Cestou na hostel som si pozrel Budovu Kráľovskej strednej školy, na južnej strane kopca Calton. Budova je pamiatkovo chránená, ale teraz nemá v podstate žiadne využitie, keďže škola bola presťahovaná inde. Uvažuje sa, že by tu mohlo sídliť Škótske múzeum fotografie. Celý komplex bol vytvorený v roku 1829 ako súčasť edinburgskej Akropoly, ktorú vytvoril architekt Thomas Hamilton v neo-klasickom gréckom dórskom štýle s portikom a halou, podobne ako Hephasteion v Aténach. Študoval tu okrem iného aj Sir Walter Scott. Postupoval som ďalej a po chvíli som sa dostal na Regend terrace, kde bol neskutočný výhľad, smerom na Artušovo sedlo, na cintorín, ale hlavne na old town. Presunul som sa na Waterloo plaza, kde je dominantná budova Balmoral hotel, s vysokou hodinovou vežou. Cez North Bridge som zamieril k svojmu ubytovaniu, ktoré bolo na Cockburn street, čo je len jedna ulička od Royl mile. Hostel Backpackers bol za 8£ na noc, čo je fajn cena. Zložil si batožinu a opäť vyrazil do mesta. Teraz bolo na Royl mile viac ľudí, mesto ožilo, ale rozhodne to nie je také ako v Londýne na Oxford street. Tu sa ľudia tak nenáhlia, posedávajú a popíjajú pred kaviarňami na terasách, pôsobí to oveľa pokojnejším dojmom. Ja som sa vybral na prechádzku okolo hradu, chcel som nasiaknuť čo najviac atmosférou stredovekého mesta. Potulovaním som narazil na zaujímavý obchod z drobným tovarom. Už z vonka ma upútal, naozaj originálnym spôsobom, klaunovským nosom a okuliarmi. Vo vnútri mali množstvo zábavných drobností, strigy, metly, masky a všetkého možného od výmyslu sveta. Pod hradom som si naozaj oddýchol, je tam krásny West Princes Garden Park s fontánou. Tieto záhrady vlastne rozdeľujú historické centrum mesta na Staré a Nové Mesto. Zoznam dedičstva UNESCO sa je obohatený o obe tieto časti mesta. Cítil som sa miestami ako v rozprávke, park, kvietky, fontána, hrad nado mnou a Staré mesto predo mnou. To je to, čo starý Gréci nazývajú harmonion, čo znamená, že pri budovaní stavieb sa zamerali hlavne na súlad s prírodou a myslím, že o to sa pokúšali aj novodobí škótski architekti, ako John Adams, James Craig, či Thomas Hamilton, keď v Škótsku zahájili renesanciu gréckej architektúry. Z parku som si išiel obzrieť obidva kostoly Saint Cuthbers a Sant Johns, cintorín, kde som našiel náhrobný kameň v podobe keltského kríža. Nakoniec som si to zamieril až na hrad.
Budova Kráľovskej strednej školy
Výhľad z Regend Terrace na old town
Balmoral Hotel na Waterloo plaza, v pozadí North Bridge
Aj na takéto obchodíky narazíme :-)
Potrebujete si zavolať?V čom je problém?
Vstúpte milý pane a uvidíte niečo zaujímavé...
Verím, že ste neobanovali...
Po ceste som bol doprevádzaný prenikavým zvukom gájd a národným hrdinom Wiliamom Wallacom, ktorý s mečom v ruke rozťal pomyselné anglické putá s víťazoslávnym výkrikom „Scotland is Free“. Do hradného komplexu som vstúpil spodnou vstupnou bránou postavenou až v roku 1888, ale moja cesta sa veľmi rýchlo skončila, pretože bránou Porticullis, ktorá bola postavená po Veľkom obliehaní v rokoch 1571 – 1573 a vedie k strednému hradu som už neprešiel, nemal som totiž zvyšných 20£:-( Škoda škótske národné vojnové múzeum si pozriem inokedy. Sklamaný som sa vybral na Calton Hill, samotný výhľad mi však hneď zlepšil náladu:-) Tento kopec je veľmi ľahko dostupný, od centra je vzdialený najviac 15 min. chôdze. Pre mňa to po celom dni bolo naozaj miestom odpočinku, pretože je to veľmi tiché miestečko s krásnym výhľadom na celé mesto. Sadol som si na trávu vedľa pamätníka Dugalda Stewarta postaveného v roku 1831 a odpočíval. Zistil som, že všetky ostatné pamätníky sa rekonštruujú, škoda. Ale vravím si, treba to brať pozitívne, pretože nabudúce, keď sa tu vrátim, už budú všetky voňať novotou. Napr. aj Nelsonov pamätník, ktorý oslavuje jeho námorné víťazstvo v bitke pri Trafalgare z roku 1805. Pamätník bol postavený už v roku 1807 ako kamenná napodobenina jeho teleskopu. Oproti bol Národný pamätník, jeho stavba sa mi dosť podobala na pozostatky z Apolónovho chrámu v Korinte. Kto tam bol a videl ho, mi dá isto za pravdu. Jeho výstavba sa začala už v roku 1816, rok po porážke Napoleona. Pôvodne malo ísť o pamätník obetiam Napoleonských vojen, ale zakrátko sa financie na stavbu vyčerpali a pamätník nebol nikdy dokončený. Dnes je to však známy míľnik mesta. Dobre bolo vidieť na pozostatky Guvernérovho domu z roku 1817, ktorý má tvar hradu. No ako Guvernér by som si to vedel predstaviť, mať taký „house“. Prešiel som si obidve observatória, ktoré sa taktiež reštaurovali. Je tu staré z roku 1792 a nové mestské observatórium z roku 1818, ktoré pravidelne usporadúva výstavy a ponúka pozorovanie nočnej oblohy. Okrem iného treba spomenúť, že na Caltone sa usporadúvajú pravidelné akcie, najznámejšou je Beltanský ohňový festival 30.apríla. Taktiež počas augustových festivalov a na nový rok je odtiaľto nádherný výhľad na ohňostroj nad hradom.
Hudba z gájd doprevádzala môj pobyt v Edinburgu a s príjemnovala mi ho na každom kroku
Ako vidíte Sir William Wallace žije, našiel kameň mudrcov a pozná čo je to život večný...
Brána Porticullis, ktorá vedie do strednej časti hradu.
Guvernérov dom z roku 1817
Pamätník Dugalda Stewarta
Pohľad na hradný kopec, vpredu stojí kostol Tallboth
Z kopca som sa vybral pešo k moru a už po 20min. som zistil, že som urobil chybu, pretože ma to obralo o dosť času. Po hodine som konečne dorazil na pláž ale vďaka bohu za tú námahu to stálo. Kto má rád more a peknú piesočnatú pláž tak si to tu nemôže nechať ujsť. Ja som si namočil aspoň nohy a hodinu si odpočinul. Stačil mi k tomu môj milovaný zvuk, šum mora. Tieto zvuky by som dokázal počúvať donekonečna. Musel som sa však vrátiť, pretože večer som chcel ísť na Calton Hill, fotiť západ slnka. Lenže večer padla na mesto hmla a fotenie sa nekonalo. Tak som zapadol do jedného z početných barov, kde hrala živá hudba a dal si konečne Guinnes:-). Edinburg v noci naozaj žije. Na hlavnej ulici boli všetky bary plné ľudí. Škóti boli pri zábave dosť bezprostrední, tancovali, spievali doslova hučali no proste sa bavili.
Pochopiť umeniu chôdze a odpočinku nedokáže každý...
Takto to vyzerá keď na mesto padne hmla....
Zábava v plnom prúde...hneď by som sa tam vrátil
II. deň
V reštaurácii som si dal pravé škótske raňajky, ktoré sú pre Slováka kalorickou bombou. Šunka, slanina, párok, omeleta, alebo volské oko, pečená fazuľa v rajčinovej šťave, grilovaná rajčina, šampiňóny, toasty a hagis, čo je najslávnejšia tamojšia špecialita - okorenené ovčie vnútornosti v črievku, niečo na spôsob našej jaternice, len inak upravené. Po takýchto raňajkách som nemusel jesť minimálne pol dňa. Takto posilnený som vyštartoval obzrieť si prístav, ale trocha som poblúdil a nie všetko čo som chcel som videl. Mal tam byť niekde aj starý prístav, ale ten som nenašiel...žiaľ. Pešo som sa vrátil do mesta a išiel si obzrieť univerzitu, vďaka ktorej sa Edinburg dlho nazýval „Atény severu“. Pretože z toho to mesta vzišlo viacero významných osobností ako z ktoréhokoľvek iného mesta. Pomyslenie, že rovnakými uličkami sa prechádzali géniovia ako Arthur Conan Doyle, filozof David Hume, vynálezca telefónu Alexander Graham Bell, či biológ Charles Darwin, ma na srdci hrialo a pocítil som určité vnútorné uspokojenie až naplnenie. Chvíľu som teda kráčal s týmito velikánmi a zistil som, že jedno sme mali spoločné - „chuť objavovať“. Preto som dlho neváhal a išiel odkryť čaro Scottovho pamätníka, ktorý je venovaný škótskemu románopiscovi Sirovi Walterovi Scottovi. Je to v podstate vysoká veža, ktorá vo svojich útrobách skrýva sochu sediaceho spisovateľa, odpočívajúceho s písacím brkom v ruke a so svojím verným psom Maida. Pamätník bol dokončený v roku 1844 a slávnostne odhalený na výročie Scottovho narodenia presne 15. augusta. Veža má viac ako 61 metrov a dá sa dostať až na jej vrchol. Na samotnej veži je až 64 sošiek resp. postáv zo Scottových románov, alebo zo škótskej histórie. Pamätník bol vytvorený z bridlice preto má taký čierny začadený vzhľad, samozrejme, tomu dopomohol aj čas a mestská aglomerácia.
Edinburská Univerzita in old town.
Typical Scottish breakfast
Scottov pamätník I,II
Blízko je tiež známy obchodný dom Jenners a socha objaviteľa Viktóriiných vodopádov Davida Livingstona. Na záver výletu som si nechal lahôdku, že si doprajem troška umenia, čiže som si to nasmeroval priamo do Škótskej národnej galérie. Nachádza sa medzi dvoma časťami Princes Garden a spája viacero budov. Je tam tiež národná galéria, Kráľovská škótska akadémia a Weston Link čo je v podstate nákupná časť, ale je tam aj knižnica a priestor na štúdium. Národná galéria má potešila svojim entrance free, človek si tu môže pozrieť zbierku zo škótskeho, ale aj európskeho umenia od ranej renesancie až po 19 str. Objaví tu mnohých významných maliarov ako Rembrandt, Rubens, Raphael, Titian, Van Gogh, Gauguin, Degas či Monet. Myslím, že mená hovoria sami za seba. Čiže na záver výletu som nakoniec nebol sám, pretože títo krásavci mi robili dokonalú spoločnosť. Edinburg je naozaj mestom, ktoré si Vás od začiatku získa, svojim neskutočným čarom, stredovekým nádychom a hrdosťou, ktoré z neho vyžaruje.
Škótska národná galéria
Princes Street Garden
