Ráno sa začalo ako každé iné, teplé slnečné lúče prebúdzali jednotlivé budovy do nového dňa. Nevyhla sa tomu ani bývalá strážna veža Torre del Oro z 13 stor. na nábreží rieky Guadalquivir, na ktorú sme mali výhľad z našej terasy, kde sme si vychutnávali raňajky. Ani vo sne ma vtedy nenapadlo, že o 12 hodín budem sedieť v jednej z najstarších arén v Toros de la Real Maestranza. Samotná aréna má pôsobivú barokovú fasádu pochádzajúcu z roku 1762 -1881. Kapacita je 14000 ľudí a napriek svojej veľkosti umožnuje akusticky vychutnať si elektrizujúcu atmosféru zápasov na ktoromkoľvek mieste. Vstupuje sa cez hlavnú bránu Puerta del Principe so železnou bránou so 16 stor., ktorá pôvodne pochádza z kláštora, ale dnes sa cez ňu vstupuje do malého, ale zaujímavého múzea, kde sa dá nahliadnuť do minulosti koridy. Je tam výstava starých kostýmov, plagátov, byčích hláv a maľba významných sevillských toreadorov. Taktiež je tu malá kaplnka, zasvätená milosrdnej panne Márii, kde sa chodia toreadori pred vstupom do zápasu modliť. My sme vstúpili do areálu arény západnou stranou a pritom sme narazili na dodávku z ktorej vystupovali kone, pomaličky sa strácajúce v útrobách arény. Bolo cítiť, že dnes večer sa bude niečo diať. Myslím, že práve v tomto momente sa nám podarilo nakloniť si rímsku Tyché, bohyňu štastnej náhody, pretože sme si lístky kúpili v pokladni za 7 € na najnižšiu tribúnu a nečakane sme sa tak zúčastnili byčích zápasov. V skutočnosti som ešte neveril, že budem súčasťou skutočnej španielskej koridy. Až večer ma mal presvedčiť, že fakty sú krajšie ako sny.
Toros de la Maestranza
Pokladňa a mená našich troch matadorov.
Viem, že mnohí sa od býčích zápasov odvracajú ako od surovosti a považujú za nemorálne v tejto precivilizovanej dobe verejne zabíjať býky pre zábavu a vyhlásiť to ešte za národný sviatok. Skúsme to však brať nielen ako súčasť prastarej španielskej tradície, ale aj ako odkaz starovekých kultúr. Veď kult býka sa uctieval už v Egypte, taktiež umenie na minojskej Kréte zobrazuje tzv. taurokathapsiu, čiže preskok cez býka. Okrem toho bola obeta posvätného býka (tauroktonia) neoddeliteľne spojená s ikonografickým vyobrazením boha Mithru a zápasenie s býkom bolo obľúbenou súčasťou predstavení v rímskom cirku. Niektoré teórie pripisujú zavedenie býčích zápasov cisárovi Klaudiovi ako náhradu za zrušenie gladiátorských hier. Býčie zápasy ako ich dnes poznáme pochádzajú z 18 storočia. Vyvinuli sa z aristokratickej zábavy (pikadori bojujúci na koňoch), ktorá však úpadkom šlachty stráca obľúbenosť a stáva sa ľudovou zábavou, z ktorej sa postupne vyvinulo to, čomu dnes hovoríme corrida de torros. S históriou samotnej sevillskej Maestranzi je neodmysliťelne späté meno Pepe Hill, ktorý bol zástancom spontánneho dekoratívneho živého štýlu plného pohybov a najrôznejších figúr. Jeho tradícia a odkaz pretrval a to čo dnes predvádzajú toreadori veľa krát vychádza práve z jeho tauromaquie, čiže umenia bojovať s býkom. V tom spočíva aj rozdiel od rondskej školy( mesto Ronda má najstaršiu arénu na svete), kde sa skôr presadil umiernenejší štýl, ktorého prvým predstaviteľom bol Pedro Romero.
Večerná korida
Bol to úžasný pocit vstúpiť do kruhovej plaza de toros, ešte úžasnejší však bol nástup samotných zápasníkov. Celé predstavenie sa začalo okolo 22.00 hod. silnými fanfárami. Postupne podľa veku (najstarší napravo, najmladší v strede) vstúpili 3 toreadori (alebo ak chcete matadori) a ich banderillerovia. Vykračovali si vznešene ako baletky, hádzali rôzne noblesné pózy a figúry, dvíhali klobúky, skutočne krásne uvítacie divadielko. Celý sprievod však viedli dvaja alguacillilovia sediaci na koňoch oblečení v kostýmoch zo 16 stor., ktorých úlohou bolo sprostredkúvať príkazy el presidenta, čiže predsedu koridy, ktorému na úvod vzdali všetci hold. Vtedy viacerí ľudia okolo nás tleskali, pískali alebo mávali bielymi vreckovkami, čím dávali najavo svoje sympatie k jednotlivým toreadorom. Za chvíľu alguacililios dostali kľúče od chiqueros (boxov), presidente zamával bielou vreckovkou a za zvuku trúbok sa dvere do boxov otvorili a predstavenie sa začalo. Do arény vbehol prvý rozzúrený býk. Pohľad na toto ušľachtilé a zároveň nebezpečné zviera sa vám vryje navždy do pamäti. Ostal som ohromený silou, ktorú tento býk vyžaroval.
Nástup toreádorov...
Pokojne cválajúci alguacillilovia
Príchod ohromil všetkých...
Human vs. Animal, Fear vs. Instinct
Banderilleros a aj samotný matador v rukách držiac pláštenku (jedna strana ružová, druhá žltá) predviedli rôzne elegantné figúry ako napr. motýľ (mariposa) alebo chicuelína (podľa toreadora Chicuela), čím zistili akú má býk povahu a ako reaguje. Medzitým sa pomedzi nás divákov predierali predavači kričiaci „Aqua, cerveza, fanta, cola light“. A tak ludia sedia, jedia - pijú a popritom sa bavia na smrti býkov, zvrátené ale predsa aj dnes možné - welcome to corida!
Keď trumpetisti zahrali, končí sa prvá čas z tercios (tretiny) a na rade je zapichávanie banderil, po ktorých sa táto časť volá tercio de banderillas. Bol som ohromený ich odvahou, rozbehli sa oproti býkovi a v pichli mu do hrbu na temene dve dlhé ostré tyče( banderillas). Hlavný dôvod je oslabiť býka pred záverečným vystúpením tercio de la muerte. V tejto záverečnej časti stojí oproti býkovi už iba sám toreador (resp. matador, slovo pochádza od matar - zabíjať), v ruke držiaci krátku červenú muletu. Toto je najdôležitejšia časť pre samotného toreadora, teraz musí predviesť svoj talent a umenie postaviť sa proti 450-500 kg býkovi. Sleduje sa práca s muletkou, nacvičené figúry, vznešenosť pohybov atď. Jeden z toreadorov však vyčnieval nad ostatnými, ukázal pevné nervy, keď sa býkovi stojacemu 1,5 m od neho viackrát otočil chrbtom, alebo si pred neho kľakol, čím jasne ukázal svoje dominantné postavenie. Publikum šalelo a my sme s obdivom sledovali jeho odvahu. Po tomto nastáva čas na tzv. estocadu de la muerte, čiže zabitie býka špeciálne tvarovaným mečom, pretože býk môže pochopiť, že je lepšie zaútočiť na muža ako pichať rohy do mulety. Pri tomto úkone sa však prihodilo aj zranenie. Najmladší (El Niño) chcel predviesť jednu z predpísaných figúr, býk sa mu zachytil o oblečenie a vyhodil ho do vzduchu. On najskôr dopadol na jeho chrbát a potom na zem. Býk do neho vrážal a on ležal bezvládny na zemi. Banderilleovia však rýchlo zasiahli a vylákali býka preč. Práve v tomto momente som pocítil, aké nebezpečné povolanie to je. Prestalo ma to baviť, bál som sa o jeho život a veľmi som sa čudoval, že ľudia aj naďalej kričali a pískali, akoby sa vôbec nič nestalo a celé to bolo len súčasť vystúpenia. Asi sa to stáva častejšie a mladý nino to už zažil aj predtým, ale ja som v tomto momente chcel, aby to už skončilo.
Tercio de banderillas...
El Niño a jeho práca s držaním tela a muletkou...
Na sekundu sa zastavil čas....
Vyzývanie býka....
Vyzutý a otrasený po náreze býka, s krvácajúcou ranou na hlave tak skončil mladý el niňo...
Iný toreador však všetko bravúrne zvládol a presne ľavou rukou, krížom cez telo na pravej strane viedol býka muletou tak, aby sklonil hlavu. Vtedy ostalo medzi lopatkami dostatok miesta na čepeľ meča a tým aj na regulárne zabitie býka. Nie každému sa však niečo také podarí po krátkom čase. Po zabití býka ho odtiahnu z arény mulillero so záprahom mulov. Vtedy obecenstvo kričí najviac, mávajú bielymi vreckovkami a hádžu klobúky a kvety do arény, čím jasne udeľujú uznanie toreadorovi. Ten krúži okolo celej arény a užíva si slávu. Publikum veľmi oceňuje spôsob, ako rýchlo dokáže zapichnúť meč a zabiť býka, pretože všetci vedia, že je tu všade prítomná smrť. Vidia to pri pohľade na krvavé škvrny na piesku a nejeden krát aj na zraneniach matadorov. Stretnutie so smrťou ma zasiahlo. Ak sa povznesieme nad to pozlátko, ktorým je ceremoniál, hluk davu, ovácie, atmosféra, hudba trúbok a samotné predstavenie matadorov, uvedomíme si krehkosť života o ktorý bojujú víkend čo víkend samotní toreadori. Pretože viacerí z nich, nevnímajúc ich výnimočnosť a talent, zomreli zo dňa na deň práve v aréne. Každý by si preto mal vytvoriť názor a zvážiť dilemu, hamletovským byť či nebyť za zábavu a bolestivé zabíjanie nejeden krát nedôstojné pre ušľachtilé zviera akým je býk. Každoročne totiž v Španielsku padne za obeť tejto vášni viac ako 60 000 býkov...
Víťazné gesto toreádora! človek prekoná sám seba, vlastný strach, aby ukázal ľudom svoju dominanciu nad zvieraťom a vlastne aj nad zákonmi prírody...
Okamih pred smrťou...
Oslava toreádora, ludia kričia, mávajú bielymi šatkami a tlieskajú. Popritom bandellireovia zbierajú zhodené kytice....
Takto skončí väčšina býkov v aréne...
