Posledné zbohom
Z armády študentov vystúpili sme v ten júnový deň,
jedným nečakaným okamžikom.
Nateraz sami seba pýtame sa, a čo ďalej s našim životom?
Tisíce otázok, milión odpovedí naň,
a či to len ja sám nesnívam, že čas študentský ubehol neľútostne kruto,
že skončilo sa obdobie prednášok, zmizli úsmevné tváre priateľov,
ich živosť a plnosť nápadov.
Ach zbohom buďte bezstarostné večery,
zbohom buď paradiso pub, kde do rána tancoval náš duch.
Pamätám sa, že pri bare stál sa rad na sladké Martini,
ono čakajúc na naše tupé pohľady, radšej pomaly,
utápalo chuderku olivu.
Pri odchode ktosi vždy zakričal:
„Ešte jeden pán čašník,
veď cesta je dlhá ako z väzenia na slobodu".
Zbohom buď spev pod balkónom,
zbohom sladká Júlia.
Ja Montek, poznám svoj osud ako Hamlet Laertov kord.
Gordický uzol preťal som, Achillov zbroj mi zdobí hruď,
nebojím sa Pýthinho orákula,
veď na slnečný lúč životnej nádhery,
rád napichnem sa ako na kord protivníka.
A teda zbohom buď Alma Mater, zbohom priateľu.
Zbohom vyšliapaná cestička, zbohom Trnava.
Dnes už na mňa reál z okna volá:
„Zabudni nato, spomienku uchovaj,
stádo chmúr však rýchlo rozohnaj".
On život, životom skúsený radí mi:
„Vyzbroj sa rozvážnym vážnym výrazom,
snáď nechceš len život prežívať, ale z čaše plnosti aj upíjať!
