Je ráno. Práve som sa zobudil, vchádzam do kuchyne, kde raňajkujú naši českí hostia. Slušnosť mi káže pozdraviť sa a s úsmevom na tvári vylúdim „dobré ráno.“ Rodičia milo reagujú, ale deti ostávajú akési zaskočené. Všetko sa vyriešilo, keď som sa poopravil na „dobré jitro.“
Poučený z rána a s pribúdajúcimi hodinami som bol prinútený stále viac a viac využívať češtinu, pri komunikácií s deťmi. Vždy mi trvalo, pokým som si vysvetlil neprítomný pohľad malého Reného. Nereagoval, keď som sa ho pýtal, či chce piť, zaviazať šnúrky alebo, keď som mu s dobrým úmyslom hovoril, aby sa prezul do botasiek. Našťastie, učím sa rýchlo a postupom času pre mňa nebol problém v bežnej komunikácií používať výrazy ako pít, tkaničky a boty. Priznávam, preložiť vankúš do češtiny, mi nejakú chvíľu trvalo.
Za dva dni strávené s deťmi našich českých priateľov som plynulo hovoril po česky. Už ma nevyviedla z miery nijaká poznámka typu: „Prinesiem ti poháre?“ „Promiň, to jako sklenky?“ Plne som sa vžil do života detí, ktoré majú minimálny prístup ku slovenskému jazyku. Nestretávajú sa s ním v televízií ani v časopisoch. Vnímajú náš jazyk ako úplne cudziu reč. Má to jednu smutnú výhodu. V budúcnosti, si budú mladí Česi vo svojich životopisoch písať do kolónky cudzí jazyk – slovenština.