Pamätám si Silvester na prelome rokov 1992 a 1993 keď som u starých rodičov v Bystričanoch na čiernobielom televízore videl zábery nadšeného davu spievajúceho slovenskú hymnu.
Bol som už školák a na telesnej sme ešte nosili červené kraťase a dievčatá akési modré nohavičky. Pre malého chlapca bola obrovská výhra, keď mohol neskoro večer vidieť pár zápasov na MS 1994 vo futbale v USA. Všetci lamentovali, že sa tam tesne nekvalifikovalo Československo, ktoré tak mohlo byť prvým tímom v histórií, ktorý by reprezentoval neexistujúcu krajinu.
Pri hrách na cestách na sídlisku, kde teraz človek so strachom prechádza pomedzi zaparkované autá a hustú premávku, sme nerobili rozdiely medzi slovenskými a českými športovcami. Jágr, Hašek, Holík, ale aj Poborský, Berger a Nedvěd boli stále tak trochu naši a najmä počas spanilej jazdy českých futbalistov na ME 1996 v Anglicku.
Ako dieťa som nerozumel, prečo bolo nutné rozdeliť krajinu, v ktorej si všetci obyvatelia navzájom rozumejú. Veď ešte aj prepínanie medzi Markízou a Novou bolo rutinnou súčasťou našej domácnosti. Dokonca aj Bravo bolo v češtine. Vnímal som však, že existuje niekto ako Klaus a Mečiar. Možno práve vďaka denno dennému rituálnemu sledovaniu Televíznych novín o 19:00. Po nich 19:30 nasledovali vždy Priatelia, alebo Krok za krokom.
Ešte aj všetka sranda sa točila okolo politiky. Apropo TV, Dereš, Telecvoking, Večer s Milanom Markovičom a neustála imitácia politikov ako Slota, Bugár, Kováč, Lupták či Schmögnerova. Bola to doba, keď sa kupovali magnetofónové pásky a celá rodina sme sa zabávali pri počúvaní Skrúcaného ako v legendárnych Stredoslovákoch napodobňoval podguráženého Slotu.
Vnímal som všetky tie dobové kauzy. Únos prezidentovho syna, kauza Gaulider, obsadenie Markízy, vražda Duckého, zmarené referendum, amnestie. Zvláštna doba, kedy bol jediným obchodným domom Prior, v meste žiadne reštaurácie a pizzu som mal prvýkrát z pojazdného žltého mraziarenského vozidla Family Frost. Doba prvých dotykov s kapitalizmom, ktorý sme akosi nevedeli uchopiť. Teda až na výnimky. Skupinu rôznych kšeftárov, privatizérov a mafiánov. Neraz vybuchlo na sídlisku auto, časté boli správy o ozbrojených lúpežiach a ľudia sa báli vykradnutia bytov a pivníc.
Slovensko nedostalo pozvánku do NATO a stáva sa čiernou ovcou Európy. Po prvýkrát začínam vnímať rozdiely medzi Českom a Slovenskom. Téma Mečiara a HZDS vyvolávala v našej rodine plamenné diskusie. V roku 1998 prišli voľby, Dzurinda bicykloval po celom Slovensku, sľuboval dvojnásobne platy a ja som starkému povedal, že ak by som mohol voliť, dal by som mu hlas. Počas kampane dostávame fľaštičky s logom HZDS a ako mladí frkani prvýkrát pijeme slivovicu. Prvý reálny dotyk s politikou.
Počítače vydržali prechod do nového milénia a Slovensko sa začína výrazne meniť. Globalizácia vo forme veľkých reťazcov prichádza aj do menších miest. Tesco, Billa, Kaufland a novovznikajúce obchodné centrá sú zrazu bežnou súčasťou nášho života. A potom je tu internet.
Vznikajú internetové kaviarne, rozmáha sa kšeftovanie s napaľovaním CD a puberťáci nadväzujú nové známosti na Pokeci. RPečka a ICQ sa stávajú bežnou súčasťou dobového jazyka.
Dzurinda s Miklošom robia odvážne reformy a Slovensko je zrazu ekonomický tiger strednej Európy. Bondra strieľa 100 sekúnd pred koncom finále legendárny gól a krajina oslavuje tak ako už nikdy potom titul majstrov sveta v hokeji. Ranný pohľad na výsledky NHL na teletexte je modré more. Máme excelentnú generáciu hokejistov na čele s Demitrom, Pálffym, Hossom, Šatanom a Gáborikom.
Konečne môžem voliť a mladých do volieb v roku 2002 agitujú aj Názov Stavby, Para a Puding pani Elvisovej. Slovensko vstupuje do NATO, do Európskej únie, do Schengenu a nakoniec prijíma Euro. Mestá sa enormne menia, je cítiť prílev európskeho kapitálu a zahraničných investícií. Otvárajú sa nové možnosti práce a štúdia v zahraničí. Absolvujem študijný pobyt vo Fínsku, ktorý mierni moje nadšenie ako veľmi sa približujeme tým najvyspelejším krajinám.
Nastupujem do môjho prvého zamestnania. Ako projektant ciest s červeným diplomom dostávam nástupný plat 630 €. Aj napriek úspechom pravicovej vlády rastie popularita Róberta Fica. Po jeho prvej vláde s Mečiarom a Slotom prichádza nádej v reformnom kabinete Ivety Radičovej. Už po roku turbulentnych vzťahov však vláda padá kvôli odporu SaS voči eurovalu. Cesta pre Fica je doslova vydláždená zlatými kockami a v predčasných voľbách v roku 2012 získava Smer po prvýkrát v histórii väčšinu a môže vládnuť sám.
To už je facebook, youtube a smartfón bežnou súčasťou slovenských domácností. Slovensko sa stáva automobilovou veľmocou, ekonomická sila obyvateľstva rastie, auto a počítač si môže dovoliť kúpiť takmer každý. Aj napriek tomu, si musíme do nemocníc nosiť toaletný papier a mnohé zdravotnícke zariadenia vyzerajú, akoby úplne odignorovali akýkoľvek ekonomický a technologický rozmach. V obchodoch sa dá kúpiť už naozaj všetko a ľudia aj napriek tomu nakupujú lacné napodobeniny z Aliexpressu, ktoré ku nám putujú cez pol zemegule.
Sociálne vlády Fica ťažia z pozitívneho svetového ekonomického vývoja a tak jediným výsledkom vládnutia sú populistické sociálne balíčky. Do slovníka spoločnosti sa dostávajú výrazy ako Gorila, Bonaparte, naši ľudia, Kuciak, Kočner, či Bašternák. Slovensko menia vplyvné finančné skupiny a zahraničný developeri. Filmy a hudbu už streamujeme, zdieľame autá, bicykle, kolobežky a aj domácnosti. A ako na konci deväťdesiatych rokov, tentokrát rodiny rozdeľuje Fico a Smer.
Podobne ako vtedy, aj v roku 2020 vzniká pravicová vláda, tentokrát na čele s prekvapivým víťazom volieb Igorom Matovičom. To sa už dostávame do aktuálneho diania, kedy vláda absolútne nezvládla vedenie krajiny počas pandémie, nastupujúcej ekonomickej krízy a vojenského konfliktu medzi Ruskom a Ukrajinou. Od roku 2018 sa vystriedali už štyria rôzni premiéri a tento rok nás zrejme čakajú predčasné voľby.
Píše sa rok 2023 a Slovensko stále nedokázalo vybudovať diaľničné prepojenie medzi Bratislavou a Košicami a celá doprava medzi západom a východom krajiny závisí na jednej svetelnej križovatke v Ružomberku. Som ženatý, mám dve deti a napriek všetkému si myslím, že môžeme byť ešte šťastní, že žijeme v krajine v akej žijeme.
Aké teda je Slovensko po 30. rokoch samostatnosti? Sme krajina, ktorá neustále hľadá svoju identitu. Nie sme technologický, ekonomický ani turistický líder v regióne. Čo je veľká škoda. Čoraz viac spoznávam Slovensko a je pre mňa nepochopiteľné, že aj napriek enormnému ekonomickému rozmachu nechávame chátrať také množstvo pamiatok. Absolútne nevyužívame potenciál historického a prírodného bohatstva, ktoré by v iných krajinách boli najväčšími atrakciami.
Navyše sa doteraz nenašla vláda, ktorá by začala riešiť katastrofálny stav zdravotníctva. Alebo aby nabrala odvahu a určila by školstvo za svoju prioritu číslo jedna, po vzore iných vyspelých krajín. A tak sme stále krajina s potenciálom, ktorý nevieme, alebo nechceme využiť. Stále sa však môžeme vyhovárať, že 30 rokov bol príliš krátky čas.
