A tak je to aj v tomto prípade. Niektorí (tí viac všímaví) si iste nemohli nevšimnúť a určite sa im to onedlho začalo zdať, že životné prostredie sa vôkol nich za posledné roky zmenilo. A iste sa im to iba zdá, že k horšiemu. Pretože v dnešnej dobe sa všetko vyvíja smerom k lepšiemu no nie? Nuž, možno aj áno, ale podľa mňa nie. Podľa mňa ide skôr o strmhlavú degeneráciu vo viacerých oblastiach. Ľudia ktorí si toto všímajú, sú poväčšinou starší, a to z toho dôvodu, lebo len starší človek si všimne zmeny. Ludia, ktorí sa narodia do obdobia zmeneného si zmeny uvedomiť nemôžu a ak aj obdobie (vo všeobecnosti) považujú za nesprávne, nič, možno že málo s tým robia, lebo nevedia porovnať a radšej sa prispôsobia, čo je mnohokrát ľahšie a pre danú osoby taktiež výhodnejšie. Potom ale ako si môžem ja všimnúť zmenu, ktorú som v živote nezažil? Táto otázka je veľmi „na mieste“ a odpoveď na ňu by znela: „Ja som si zmenu nevšimol.“ Ale keďže je otázka zavádzajúca, odpoveď by bola doplnená vetou: „...,ale ja vidím aké je to tu teraz a veľmi ma to neteší.“ Zjednodušená reakcia na tento výrok by mohla znieť takto „optimisticky“: „Veď to tu nie je až také zlé...“ Toto tvrdenie by pravdivé pravdepodobne bolo, no ešte viac zavádzajúce. Na odpoveď: „Zatiaľ nie, ale čo na to povedia vaše deti, keď budú také staré ako vy? A čo ich deti?“ by hocaký bežný človek buď odfrkol nosom a odišiel alebo sa zamyslel, následne neblahú myšlienku zavrhol a začal si po ceste domov popiskovať nejaký evergreen. A ak by to bol človek s otvoreným svedomím a oddal sa asociáciam, možno by ho napadlo slovo „greenpeace“ (čo je šanca zhruba jedna k miliónu), možno by sa nad tým naozaj zamyslel. A to Vám poviem, keď človek naozaj rozmýšľa (ten druh rozmýšľania, ktorý je spojený s uvažovaním) stojí to za to. Dalo by sa povedať, že je to prvý krôčik na dlhej ceste k lepšiemu(rozmýšľanie).
Keď už je reč o Greenpeace (z angl. Zelený mier), bolo by na čase niečo si bližšie povedať o téme. Ľudia, ktorí sa zúčastňujú na protestných akciách hnutia aj samostatní členovia hnutia robia túto činnosť z vlastnej vôle a z vlastného presvedčenia. Sú to ľudia poväčšine vo veku 18-35 rokov. Ich hlavným účelom a programom je pomôcť našej planéte, presnejšie tým, čo nie sú schopní sa sami brániť (flóra a fauna). Exsistujú aj organizácie podobného systému, ktoré sa zameriavajú na flóru a faunu (World Wildlife Federation) a organizácie zameriavajúce sa na ľudí (Amnesty International, Band Aid). Oni presadzujú svoje požiadavky viac formálne. Totiž ich hlavným cieľom je zmeniť alebo zmierniť zákony voči štátu a tým pomôcť tým ktorí to potrebujú. Voči prírode a ľuďom sa môže každý z nás správať rovnako, preto nie je iba na rôznych organizáciách aby sa snažili zlepšiť podmienky na každodenný život. Každý svojím málom môže spraviť niekedy viac ako aj celá organizácia. To znamená, že príroda závisí aj od Vašich rozhodnutí a aj Vy môžete veľa zmeniť. Taktiež treba brať do úvahy že príroda si zasluhuje Vašu pozornosť!!!
Tieto humánne organizácie by sa dali prirovnať a v istom smere stotožniť s obrazom v boji proti neprávu a boji za slobodu. A sloboda je to, čo ľudí odpradávna hnalo dopredu. Ľudia by si takisto svojej slobody mali byť vedomí, pretože ak ju budú zanedbávať, ľahko sa aj proti ich vôli stanú otrokmi samých seba napríklad autosugesciou, sebaklamom, čo by znamenalo výrazný krok dozadu vo vývoji a formovaní valstnej osobnosti. A na vývoj vlastnej osobnosti vo svete človeka (na Zemi) nadväzuje teoreticky skoro všetko a prakticky ešte viac. A ako? Takto: Človek sa od narodenia mení, rastie, rozvíja svoje rozumové svhopnosti. Tým aj ovplyvňuje svoje prostredie, ktoré nikdy nezostáva nemenné hlavne kvôli činnosti človeka v ňom. A keďže je ľudí vyše 6,3 miliardy, dalo by sa povedať, že prostredie, v ktorom človek žije (životné prostredie), je priamo závislé na ľuďoch, ktorí v ňom žijú väčšmi, než je človek od neho a naopak. Neznamená to, že prostredie by bez človeka nevedelo existovať (tu je to naopak), ale existencia prostredia je podmienená rozhodnutím človeka, keďže v ňom žije. A z tohto kruhového mechanizmu, ako z každého iného kruhu vyplýva, že kruh bez jedného či viacerých bodov v ňom nemôže existovať nezmenene. Čiže ak by sme z kruhu človek a prostredie, v ktorom žije vysekali dva neveľké body povedzme vtáctvo a hmyz, kruh by sa zmenil a postupným krútením (obehom Zeme) by sa degeneroval (je však možné, že by sa príroda istým spôsobom prispôsobila, ale musela by vynaložiť značné množstvo energie na zmenu, čím by sa porušili niektoré bežné procesy a ich funkcia by sa spomalila prípadne odchýlila iným smerom a to sa týka prírody vo všeobecnosti a nie iba tohto príkladu) a postupne rozpadal na základný bod a to Stred, čo by v praxi znamenalo hocijaké vesmírne teleso, na ktorom život neexistuje. Iste, toto obdobie by trvalo desiatky, stovky , možno tisícky rokov...
Ale aká veľká je časť úsečky zivota Zeme na ktorej sa objavuje človek a akými neúmernými až drastickými zmenami prešla Zem za toto obdobie?
A taktiež je na mieste spýtať sa: „Je cesta po ktorej ideme a ktorou sa vyberáme tá správna?“ Odpoveď by sa dala ľahko predvídať, možno nie v roku, v ktorom žijeme, ale až v budúcnosti, snáď blízkej. Vtedy by sa nám na jazyk predrala otázka: „Koľko máme ešte času na nápravu,“ prípadne otázka pesimistickejšia: „Máme ešte vôbec nejaký čas alebo smerujeme do istej záhuby?“ Možno, že sú takéto obavy a myšlienky prehnané a utopické (bol by som tomu dokonca rád), ale predsa by sme nemali byť ľahostajní a k otázkam tak závažným, ako je životné prostredie pristupovať zodpovedne, ale hlavne včasne.
