V časoch detstva keď matkina náruč bola naším domovom,
Malý svet nám bol, radosť veľkú nám poskytoval.
Vtedy, keď otcovia nám rozprávky hrubým hlasom čítali,
Starí rodičia veľkou oporou nám boli.
To bolo pre nás vtedy jediným šťastím.
Ako náhle nohy začali poslúchať, nemuseli sme za všetkým plakať.
Stačilo sa postaviť, malé krôčky spraviť, a už sme ťahali mamu za sukňu.
Prvé zúbky, ktoré nevedno odkiaľ sa zjavili, do gumených hračiek patrili.
Niečo ako čas, smrť, láska, starosť, či dôležité neexistovalo.
Ľahostajnosť a prítomnosť matky boli pre nás jediným šťastím.
Prvé stretnutie so svetom nás nútilo plakať, keď od nás odtrhli rodiča.
V škôlke nám nebolo veľmi dobre, lebo tam chodilo veľa detí,
Taktiež cudzie dospelé ženy, ale zvykli sme si.
Stretli sme sa s vecami doposiaľ nepoznanými priateľstvo a nepriateľstvo.
Boli sme šťastný, lebo sme spoznali nové veci, ale aj smútok.
Po zábave a oddychu nastúpili na rad povinnosti.
Nový život nám začal nástupom do školy, kde sme sa učiť učili.
Najkrajšie boli tie ročníky prvé, na ktoré si pamätáme väčšinou len fotkami,
Potom prišli ročníky biflenia a trápenia, kde sme spoznali druhé pohlavie.
Šťastím nám bola zábava s kamarátmi, zlé bolo nudenie.
A prišla adolescencia.
Bolo to, ako by som zjedol jablko a vyhnali ma z raja.
Už som nemohol zdieľať ich pocity, radosti, vyhnali ma z raja.
Bol som odsúdený na to byť sám, predsa však stále pri ostatných.
To jablko ma otrávilo chorobou, ktorá sa nedala liečiť.
Tá choroba sa vo mne rozkladala a hnisala, stále viac a viac.
Už nepoznám lásku, šťastie, priateľstvo, ...život...
Tak som opustil svet.
Dostal som sa preč, do miesta krásneho. Miesta, aké som si ho vytvoril.
Bol som tu sám, hrala tu lýra, hral tu klarinet, orchester bol aj z vtáčikov.
Krásnu nočnú čerešňu osvetlovala pätica mesiacov, nádherných mesiacov.
Hral som si sám pre seba, spieval som si pre sebe, ale už som pre seba nežil.
Bol som vo svojom sne, ktorý si ma vytvoril...
