Táto zhovadilá príšera, obluda, bastard, netvor sa donedávna premávala po svete. Matka Zem doposiaľ takéto hovadisko na svojom starom a zúboženom chrbte nenosila. Kto len mohol porodiť tohto hnusného Molocha ?!?!§!§§ Takáto krivda ?!?!?! Ale ja som napravil to, čo sa nikto predomnou neodvážil spraviť. Áno, zabil som ho ! Aj vo svojom vnútri som ho zavrhol. A tým že Vám to porozprávam všetko od začiatku prestane Emil Boleslav Zátopek existovať...
Ztelesnenie zla, moru, choroby, halucinácie, pandravy, taký on bol. Moloch. Čierna, slizká jašterovicová obluda. Salamander. Krvou podliate oči, uhrančivý pohľad, neomalená chôdza, nebezpečná gestikulácia. Ale toto všetko by bolo fajn. Samozrejme kým by som ho nestretol. Dostal ehm, votrel sa do môjho života a už som ho odtiaľ nevedel dostať. Kľudne som sa prechádzal po parku, veselo som si vypiskoval známu melódiu z rádia, keď som ho zbadal. Na mieste som skamenel. Sedel tam na lavičke v jeho prirodzenej póze, vyplazoval jazyk sťa had a občas na mňa žmurkol. Chvíľu som tam len tak ticho stál a v hlave som mal úplne prázdno. Nedokázal som z neho spustiť zrak, až ma zalial studený pot. Táto chvíľa mohla trvať tak 10 sekúnd ale mne prišla ako večnosť. Pohľad mi skĺzol na jeho rozkrok. No čo, som už raz taký... Ale čo chcem povedať je, že mal oblečené modré riflové kraťase. Spanikáril som a utekal vkuse aspoň kilometer, len čo mi stačil dych.
Dlho som sa spamätával z tohto nečakaného stretnutia, ale po čase sa vrátil môj život do normálnych kolají. Síce som mal stále živú predstavu o Molochovi ale neprikladal som jej veľký význam. Takto prešiel rok, dva, tri a na Molocha som už skoro nepomyslel. Snívali sa mi oveľa príjemnejšie veci ako vtedy. Proste normálny život, aký si len človek žijúci v spoločnosti môže priať. Ale minulý týždeň sa to zmenilo. On sa vrátil...
Ráno asi o deviatej som vstal, vys*al sa, osprchoval, išiel som raňajkovať, keď tu zrazu, čotototototototo? Niekto zaklopal na dvere:" K l o p " jeden veľký klop skladajúci sa z viac častí. Desivé... Kto to len môže byť? Ešte nikdy som takéto klopanie nepočul... Prebehol mi mráz po chrbte... Takto ľudský prst predsa neklope... Nuž ale snažím sa byť statočný, snažím sa byť človekom, ktorý sa bez boja nevzdá, chcem byť človek, ktorý sa nehambí pozreť na svoj odraz v zrkadle ale pyšne pred neho vykročí... Toto bola jedna skúška v mojom živote pred ktorú musím predstúpiť a buď ma zlomí alebo vydžím. Tak teda som išiel otvoriť dvere. Kukátko na dverách síce mám, ale nepozrel som sa aj keď som bol netrpezlivý... Tomuto sa musím pozrieť do očí...
Dvere sa otvárali pomaly, do chodby mi vchádzal chlad a zježili sa mi chlpy na nohách. Bolo mi ešte zle z predošlej noci, ale rýchlo som poprosil Boha o silu a odpustenie všetkých hriechov vrátane ateizmu. Dvere boli dokorán...
Stála tam mužská postava oblečená v prapodivnej uniforme. Sympatický a usmievavý človek. "Mám pre Vás zásielku pán..." "Vole...", odľahlo mi, bol to len poštár, aj som sa potešil ale aj nahneval že ma tak vydesil. Zásielku som prebral, zabuchol dvere a sadol som si na zem... Tam som len tak sedel a automaticky otváral balíček. Bol to nejaký nepodstatný ale voňavý parfum. Skúšobne som si ho strekol do očí a do nosa. Bol celkom fajn. Ale za tie prachy to byť musí ! Postavil som sa zo zeme a v tom momente niekto zazvonil... Ako neznášam mojich susedov... Teraz na neho ale vôbec nemám náladu, pošlem ho kade ľahšie, nech je to ktokoľvek...
Zase sa ma zmocnil ten pocit ako v parku. Stál tam, presne taký istý ako v mojich spomienkach, spolu s jeho modrými kraťasami. Keby som nebol predchvíľou na záchode, tak sa asi pose*em. Uprene sme na seba pozerali...
Vystrašene a slabučko som povedal:"Čav..." Moloch na mňa iba žmurkal. Po chvíli si pravou rukou mimovoľne poškrabal vajce v kraťasoch, akoby sa nič nedialo. Asi čakal že ho pozvem dnu. Nevedel som ho odmietnuť, dostal sa mi do mysle, kde som nemal nič iné iba jeho. Akoby sa snažil ovládnuť ma. "Nechceš ísť ďalej?" Mávol pred seba pravou rukou, aby som sa odstúpil a vošiel. Ako kráčal po dlážke, zanechával na nej odporné šmuhy, bol totiž slizký po celom tele, až sa leskol. Ako tam stál prehovoril. PRIŠIEL SOM ŤA ZABIŤ. ALE NAJSKôR SA NAJEM. MÁŠ NIEČO? "Iste..." Tú prvú vetu som na vedomie veľmi nebral, prišlo mi to ako samozrejmosť, skôr som rozmýšlal, čo také mu spravím. Nejaký chlieb? To by sa urazil že som zlý hostiteľ. Varené nemám spravené nič a hosťa nechcem nechať dlho čakať a instantné blbosti mu jesť nedám, však to nechutí ani psovi a nie to ešte takémuto vznešeného hosťovi. Tak som ho posadil do obývačky a zapol mu telku. "Počkaj tu... hmm... ja idem do kuchyne... počkaj tu... niečo spravím... idem do kuchyne... niečo ti donesiem... hmm..." DOBRE
Išiel som teda do kuchyne, otvoril som chladničku a pocítil som chlad. Molochove pôsobenie na mňa zoslablo, asi na to potrebuje zrakový kontakt. Došlo mi to. Chce ma zabiť a ja mu tu ešte robím chutný pokrm z mojej skromnej chladničky. To snáď nie. Vošla do mňa zúrivosť aj strach. Ten jašter si ma chce vychutnať. Hneď ako ma zbadal v parku vedel, že ja som tá správna obeť, že mňa si vychutná jak nejakú muchu, najskôr mi odtrhne jedno krídlo, potom druhé, potom nožičky a potom ma hodí pavúkovy do siete. Zákerný plán... Ale ja som si bol toho vedomý a myslel som si, že mám pred ním náskok, tak som rýchlo vybral kečup, syr, maslo, paprikovú pikantnú pomazánku, zo špajzy špagetti a korenie. Do hrnca som nalial vodu a čakal kým začne vrieť. Chcel som tu počkať, kým sa to spraví a zatiaľ vymyslieť nejaký antiplán, ale zrazu bol za mnou, cítil som jeho prítomnosť aj pach. A keď som ho mal v hlave, nevedel som poriadne rozmýšlať, zase ma ovládol. "...hmm...Áno?...Už ti robím špagetti, hneď to bude..." NO PROBLEMO. ALE RADŠEJ MI PUSŤ NEJAKÉ ĽUDSKÉ PORNO, V TEJ TELKE DÁVAJÚ SAMÉ KRAVINY! "...Jasné... Mám tu jedno porno od Brciaka... Že fat fuckers II. ..." PARÁDA. Tak som mu to teda išiel pustiť... Je to dosť úchylné, keď Moloch pozerá ľudské porno. A ešte sa ušklabol a hlasno syčal jazykom... Zase si poškrabal vajce v trenírkach. No a potom si rozopol zips, to som už radšej odišiel. Celá obývačka bola od slizu. To som si uvedomil až keď som bol v kuchyni. Špagetti sa už robili ale neboli ešte úplne mäkké. Tak som zatial spravil mäzu šläzu fläzu z pripravených surovín. Vtedy ma to napadlo.
Musím zabiť Molocha !!!
Ale jak? V živote som nikomu neublížil a nie to aby som zabíjal. Niečo s tým však spraviť musím... No a keďže som nebol žiaden zabiják, ani zbrane som doma nemal. Tak som vybral najväčší kuchynský nôž aký som našiel. Veľmi veľký nebol, ale chleba som s ním vedel odrezať, tak to snáď postačí. Špagetti boli už spravené. Vodu z hrnca som vylial, špagetti nabral do taniera, zamiešal to, okorenil a išiel som mu to zobrať. Mal som strach, podlamovali sa mi nohy, musel som si ešte nachvíľu sadnúť. Zhlboka som sa nadýchol, tanier zobral do pravej ruky, nožík do ľavej a dal som si ju za chrbát. Aké smiešne, bude si myslieť že som jeho frajer a nesiem mu nejaký kvet. Usmial som sa nad svojou genialitou. Veď ja ho prekabátim Molocha akéhosi ?!?! Vošiel som do obývačky. DOBRÉ PORNO, ALE UŽ HO MôŽEŠ VYPNÚŤ, POSLÚŽILO AKO MALO "Uhm..." A NA TEN NOŽÍK ZABUDNI, SO MNOU SA NEZAHRÁVAJ "Uhm..." Vypol som teda porno, ktoré bolo mimochodom dosť humusné, ale čo už... Odhalil môj plán. Nožík som položil na video, nemalo zmysel sa s ním naťahovať, ešte by to náhodou zle dopadlo. Moloch mal tanier pred sebou a žmurkal. "...donesiem ti príbor..." Išiel som zas do kuchyne. Rozplakal som sa... Môj život prežíval posledné chvílky seba samého. Vybral som lyžičku a vidličku na špagetti. Posledný príbor v mojom živote...
No pri vstupe do obývačky som sa zarazil. Ten hajzel si ani nepočkal na príbor. Žral z taniera, vyplazoval ten jeho syčiaci jazyk, všade naokolo bol sliz a kečup. A to ma vytočilo. Bol asi zaneprázdnený jedlom a zabudol ma dominovať. Nuž nastal čas zúčtovania.
"kyiaaaaa, hjaaaa, hweee, hriyeee" Vidličku som pevne zovrel vo svojej pravej ruke, lyžičku v lavej, vyskočil na stôl a dostal som fury alebo berserk, alebo nejaký záchvat zúrivosti. Moloch zdvihol hlavu z taniera a neveriacky na mňa pozeral, žmurkajúc samozrejme. "Ako to žereš ty fas?!?!!§§§?!" Lyžičkou som mu jebol po tej jeho škaredej papuli a vidličku som mu zapichol rovno do hlavy." On na mňa ďalej žmurkal. Vidličku mal zapichnutú v tvári a kľudne si ďalej žmurkal akoby nič. Bol som v rozpakoch, ale vedel som, že nemôžem zaváhať, lebo ma to bude stáť život. Tak som ho z fleku kopol do hlavy, až ho to odrazilo do zadu na fotelke. Ja som bol ešte stále na stole, keď som zakričal: "Fat fuckeeeeeer" a skočil som rovno na neho. Kolenom som mu mieril do hlavy a dostal poriadnu šupu. Poskladal sa na fotelke alebo na gauči, nikdy som sa veľmi nezamýšlal, ako sa to volá, len som na tom kľudne sedel, proste bez žiadnej citovej väzby. Stále len žmurkal a nič nevravel. Možno aj chcel niečo povedať ale nevedel čo, asi sa čudoval, že som ho vyrušil pri jedle. "Čo žmurkáš ty Maďar?!?!" Dostal päsťou do hlavy. Fuj celý bol slizký. Mal som ten sliz na tele a bolo to dosť nepríjemné. "A ešte si aj slizký ty had prezlečený za kamaráta?!?!" Vytiahol som mu vidličku z hlavy a začal som ho bodať do jeho žmurkajúcich očí a neskôr po celej tvári.
Moloch syčiacim hlasom lapajúcim dych prehovoril. ČO JE? "Že čo je?! Ešte sa aj tak blbo pýtaj!" Chytil som ten tanier s nedojedenými špagettami a taaaak som mu ho drbol do jeho sprostej hlavy, že sa tanier rozbil a špagetti rozleteli po mne, po ňom aj po fotelke. "Prečo si sa mi votrel do života?! Vieš aké som mal kvôli tebe nočné mory?!A teraz si sem kľudne prídeš, chceš ma zabiť, ješ moje špagetti a ešte to tu celé zaslizíš!?!?!?§ Tak to teda nie kamaráde!" ČO? "huaaaa Bruuuce Leeeeee Ataaaaaax" Skočil som na neho a mlátil púsťami a kopal nohami hlava nehlava. Stalo sa zo mňa zviera. V hlave som mal príliš veľa krvi, kričal som, slintal, vrieskal, pišťal a asi preto som si neuvedomil, že Moloch krváca. Jeho krv bola čierna. DOSŤ Zase som sa zľakol. Prestal som a pozrel sa na seba a na Molocha. Mal som jeho sliz aj jeho krv na sebe. JA SOM CHCEL BYŤ TVOJ KAMARÁT... A zomrel. "kamarát... ale takéto veci kamaráti nerobia... a pritom sme si boli tak podobní... :´(" Prišlo mi ho ľúto... Rozplakal som sa nad svojím ohavným činom a zaspal som od vyčerpania. Rovno na koberci, v tej špine.
Zobudil som sa zhruba o dve hodiny na odporný smrad. Na mieste som sa pogrcal. Nevedel som kde som, ale keď som sa poobzeral, došlo mi. Som doma... a stal sa zo mňa vrah...
Nakoniec nebol Moloch až taký zlý... Iba ma chcel zabiť a spôsoboval mi neopísateľné utrpenie a nočné mory. Ale povedzme si úprimne, nikto nie je bezchybný... Nikdy si neodpustím to čo som spravil...
Amen
*písané 3. mája 2006
