Veru. Všetko, aby bolo ako z románu pre ženskú časť populácie. Zapadalo do seba. Dokonalé.
Človek chce byť vo všetkom dokonalý aj keď vie, že nič nie je dokonalé. Je veľmi pozoruhodné ako nestráca nádej a dúfa, že ju niekedy nájde, získa. Je to veľmi zaujímavý tvor. Hľadá ju všade, nielen v láske, všade a vo všetkom.
Ale, malo by význam fungovať na svete s dokonalosťou? Všetko by sme hravo zvládli. Nikoho by sme nepotrebovali. Žiadni priatelia, všetko vyriešime sami, veď sme dokonalí.
Akí by boli dokonalí priatelia? Máme ich na spríjemňovanie chvíľ, ale aj na riešenie problémov, zdôverovanie sa, ... Mali by sme nejaké problémy? Veď sme dokonalí, bezchybní.
Načo by sme tu žili s dokonalosťou. Odžili si to, čo máme, s hravosťou, bez problémov, ako po masle. Žiadne nové, ťažko riešiteľné situácie, nič. Len naša dokonalosť a my.
Nič nie je dokonalé. Ani dokonalosť. Nedokonalosťou dokonalosti je jej dokonalosť.
Ale som tiež človek a budem ju stále hľadať a približovať sa k nej. Veď keď získam dokonalosť, bude to nedokonalosť. Nie?
