Kravy mu všetko vynahradili. Rozumel ich reči, každá kravarozprávala inou, čiže ovládal okolo 20 rečí. Bol na seba hrdý. Keď šiels nimi na lúky, veľa sa uchodil, veľa toho videl, pripadalo mu to ako celýsvet. Bol na seba hrdý. Mal Bibu. Bola krásna, mladá, vždy mu rozumela. Bolajeho žena. Škoda, že neexistovala. Bol na seba hrdý. Čerenčania o ňom vždyvraveli, že je blázon. Ako mohol byť blázon, keď sa rozprával s kravamia mal neexistujúcu ženu? Vždy vedel, že mu to závidia. Ľudia vždy závidia.Uzávidia vás celých. Chcú mať všetko, čo máte vy. Zničia vám sny, lebo vám ichzávidia. Závidia vám vzduch, ktorý dýchate. Nedovolia vám ho dýchať samým.Závidia vám reč, a rozprávajú tou istou. Závidia vám nič, a majú hotiež. O všetko vás oberú. Aj o to, čo nemáte. Ale vy to máte,a tak vám to zoberú. Nenávidel to na ľuďoch. Ľudia nenávidia závisť inýchľudí. Všetci si navzájom závidia nenávisť závisti. Bol na seba hrdý.
Už pätnásťrokov sa chystal odísť. Na povale mal ukrytý batoh s potrebnými vecami.Deka, otcov nožík, mamin ruženec, maslo, chlieb, ponožky. Bol si istý, že mávšetko. Len sa bál, či mu po tých pätnástich rokoch to maslo nesplesniveloa chlieb nepožrali myši. Batoh odvtedy nikdy neotvoril. Okolo nehosmrdelo. Aj tak bol na seba hrdý. Aký šikovný, vždy pripravený odísť. Ajs Bibou uloženou v hlave. Mala tam čestné miesto, rovnako ako milióniných vecí. Len bola hmotná. Biba bola krvná zrazenina pod mozgovou kôrou. Žils ňou od troch rokov. Lekári neverili, ako je to možné. Každý človek bybol už dávno mŕtvy. Ale on žije a Bibu miluje. Lekári mu ju chcelivyoperovať. Nedovolil to. Veď ako mohol. Zničiť milovaného „človeka". Necitlivílekári by ju určite vyhodili do koša. To nemohol dopustiť.
„ Miro, ideš?!! Čakáme len na teba!" Krutá realita je späť. Nechcel to. Tomáš sa naneho pozeral a pritom žmolil cigaretu. Bez nej ho človek ani nevidel, alenikdy nevyfajčil ani jednu. Denne však stiahol aj tri balíky. Bol závislý nažmolení. Otočil sa na chrbát, aby sa nemusel pozerať na Tomáša. Zrak mu padolna strop zelený od plesne. V rohu na strope mucha bojovala o živots obrovským vypaseným pavúkom. „Ideš?" „Nie, dnes nie. Nemám chuť. Je miblbo." „Bude tam Klára. Kupovala červené sviečky, na niečo sa asi chystá.Nerozmyslíš si to? Všetci predsa vieme, ako po sebe idete." „ Nie! Nechcem! Nerozumelsi?!!!" Začal kričať, ani nevedel ako. „ OK. Klíídek kámo. Fakt ti niečo je.Len, aby ti Klára neodletela. Bude tam i Peťo. Tiež chce Kláru. Doriti,veď to všetko vieš. Na čo sa tu hráš. Zdriemneš si na pár minúta rozmyslíš si celý večer, ktorý mohol byť úžasný v náručí krásnejženy, ktorá ťa miluje. To chceš trčať v tej diere a čumieť na tenidiotský strop??" Zlomená cigareta padla na zem. Tomáš zúril. Mal výbušnúpovahu. Vždy ho chcel vidieťs Klárou. „ Pozri. Je mi akosi debilne. Nechcem si to u Kláry posrať.Vieš, že mi na nej záleží. Prídem nabudúce, určite. Nech sviečky odloží, že jumilujem a teraz sa pakuj, lebo ťa otyčkujem." „ Nemám ju tu poslať zatebou?" „ To fakt chceš, aby som otyčkoval ju? Doriti, padaj už, lebo tebeodletí Zuza! A von !"
Hral to,vedel to dobre, ako vždy. Tomáša z izby vyhnal. Otvoril balkón, zapálilsi. Videl ako Tomáš vychádza z budovy. Prečo to vlastne robí? Tomáš malpravdu, mohol si teraz užívať s Klárou. Bola pekná, múdra, ale preňho lenďalšia fľandra. On miloval len Bibu. Šibe mu? Bol to sen, nič len sen. Bibaneexistuje a ak áno, je to len krvná zrazenina. Šibe mu, bol si istý.Pôjde na vyšetrenie, či fakt nemá Bibu. Drahé zdravotníctvo, nikam nepôjde,bude žiť s ňou ako doteraz, veď neexistuje. Bože, šibe mu.
Sen, sen, sen ,sen a stokrát len sen. Čo sa to s ním deje? Ide na tú party. Všetko jenormálne. Osprchoval sa. Myslel, že mu to pomôže, zmyje z neho hlúpostii špinu. Jedno zmyje, jedno nie, vedel to, ale aj tak dúfal v opak. Čistéponožky, kaki nohavice, béžové tričko, trochu gélu na vlasy, voňavkaa poďme. Nemal by sa oholiť? Obzeral sa v zrkadle. Nie, tak jepríťažlivejší. Kvôli komu to vlastne robí, kvôli Kláre? Nie, veď je len fľandra,alebo že by nie? Čo ak je to inak? Priťahuje ho viac a predsa na ňu neidetak zhurta ako obyčajne. Je iná. Sviečky, šialená. Usmial sa.
Vzal si kľúče,mobil, peňaženku do vrecka. Privolal výťah. Nezavrel balkón, vracal sa. Opäťodomknúť. Smrad, zápach, asi ho nechá otvorený, treba tu vyvetrať. Zamyká.Privoláva výťah. Zablýskalo sa. Bude pršať, doriti, je to ďaleko ide podáždnik. Odomyká. Vzal dáždnik. Zamyká. Privoláva výťah. Blýslo sa opäť. Asizavrie radšej aj balkón. Odomyká. Zatvára balkón. Otočil sa, ide preč. Pohľadmu padol na pavúka, spomenul si na sen, na Bibu a kravy. Sadol si naposteľ. Čo sa to so mnou deje? Tvár si zaryl do dlaní. Niečo ho pohladkalo poramene. Otočil sa.
„Kriste!" Zľakol sa. Bola krásna. Vyzerala tak nevinnea žensky, bola krajšia než Klára. Dlhé ryšavé kučeravé vlasy jejzahaľovali ramená. Mala jemné zelenkasté letné šaty. Bola bosá. Pekne opálená,pery sa jej leskli, zelené oči žiarili, bola očarujúca. Vyzerala ako anjel. „Som Biba." Jemne sa usmiala, mala nežný a pokojný hlas ako matka prihovárajúcasa dieťaťu. Vyskočil. „ Aká Biba. Nepoznám ťa. Ako si sa sem dostala?" „ Poznášma. Som Biba, tvoja Biba, z tvojho sna. Taká, akú si si ma vysníval.Zavolal si ma. Odišla som z tvojej hlavy, vystúpila som z tvojhopodvedomia a som pri tebe. Nie si rád?" Neveril tomu, neveril ničomu.
Zazvonil mumobil, zľakol sa, začal ho hľadať po vreckách. Volala mu Klára. Pozrel sa naposteľ, Biba tam nebola. Zdvihol. Hľadal Bibu. Nikde ju nenašiel. Nepočúval, čomu Klára vraví. Nemohla sa prepadnúť pod zem. „ Je mi lepšie, samozrejme žeprídem, čakaj ma." Ani nevedel, kedy topovedal. Biba tu nie je a Klára ho čaká. Nedobrovoľne si vybral. Zamkol,privolal výťah. Nastúpil. Vezie sa dole. Blýska sa. Nemá dáždnik. Nevracia sa.Nechce ju stretnúť, túži ju vidieť. Vyšiel z vchodu. Teplý dážď steká mupo tvári. Všetko sa mu to len zdalo, či je to pravda? Už ani nevedel, ako savolá. Botasky mu premokali, cítil v nich rybník. Chce tam vôbec ísť? Musítam ísť, sľúbil to Kláre. Klára, aké divné meno. Biba, možno sa volá Biba, lento nevie. Išiel okolo kvetinárstva, mal by jej kúpiť ružu. Vošiel. Starčekpripravoval kyticu, aké zvláštne, starček pracuje v kvetinárstve, väčšinoutúto prácu robili ženské. Mal zvráskavenú tvár, tichý úsmev. „Čo si praje mladýpán?" Odhalil svoje štyri zuby. Malprenikavo modré oči. „ Červenú ružu, prosím." „ Pre mladú dámu? V dnešnejdobe je to nezvyčajné. Ste gentleman. Šťastná toť žena." Ale nešťastný muž,napadlo mu. Zaplatil, ani nevedel, že ruže sú také drahé. Prestalo pršať. Slnkozačalo zapadať, obloha bola jasná. Cítil zápach slnka. Vždy to cítil, keďzapadalo. Teraz sa len správať normálne. Nespomenúť Bibu. Byť milým chlapcom,ktorý zbožňuje Kláru.
Už bol pri dome, kde bola party. Patril Patrikovi,synáčikovi bohatého veľvyslanca. Patrik bol skvelý chalan, ktorý nenávidelsvojho otca pre jeho prácu. V detstve mu nevenoval dosť pozornosti, hračkami siho nezískal. Synáčik sa mu mstil drahými nápadmi a otecko mu vždy vyhovel.Teraz Patrik vlastnil túto vilu s bazénom, saunou a mladou slúžkou.Vošiel do dvora, kamenistý chodník, okolo udržiavaný trávnik, už počul hlukzábavy v plnom prúde. Vošiel. „ Jémi, Miro, už všetko v pohodičke?Tomáš vravel, že ti bolo na hovno." „Som v pohode. Nevidel si Kláru?" „Videl, ale najprv si so mnou pripi na toho nášho bohatého Patrika. Milujem tohochlapca. Óóó, radšej nie, mám predsa Táňu, zlatko moje, nevidel si ju?" „Právesom prišiel." „ Jémi, hej? Som si nevšimol. Tak nič z teba. Čau." Kamil užmal toho v sebe veľa. Vždy bol opitý prvý a vypil päťkrát toľko akoostatní. Bolo tu oveľa viac ľudí než zvyčajne, bude problém nájsť Kláru. Zbadalju. Ujedala niečo zo švédskeho stola. Ako vždy. Človek ju najčastejšie našielpri jedle. Jedla v kuse a predsa mala štíhle krivky. Závidela jej tokaždá baba. „ Pekná ruža pre peknú ženu." Zahral to úžasne. Očarujúci úsmev,kompliment. „ Miro! Prišiel si! Ďakujem, to si nemusel. Vonia nádherne, rovnakoako muž, ktorý mi ju dal." Dnes bola neskutočne krásna. Vyzerala skoro akoBiba. Do riti, zabudni na Bibu. „Dáš si niečo na pitie?" „ Niečo šumivé, poprosím." Fakt je krásna. Zostolíka vzal šampanské a dva poháre. Bolo otvorené, ale plné.
Zahľadel sado fľaše. Niečo na neho žmurklo. Alebo sa mu to len zdalo? Zelenooké okovo fľaši. Tak to sú totálne halušky. Pohľad nedokázal odtrhnúť od fľaše. Nahladine zbadal kravy a nejakého chalana. Pískal na píšťalke. Vyzeralo toako v sne. Obzerá sa okolo seba. Zeleň, lúky, hory, kravy. Kde to,doparoma, je? Rečnícka otázka. Odkedy vie pískať na píšťalke? Čierna strakatákrava napravo niečo zamučala. Rozumel jej, mal zmeniť pieseň, leboprivoláva muchy. Hnedá vedľa nej pritakala. To je len sen, opäť hlúpy sen. „Lensa z neho nikdy neprebudíš." Najstaršia krava s múdrymi očami sa naneho pozrela s pochopením a olízala mu ucho. „ Len sa nezobudíš,"zopakovala. Zmenil pieseň.
