Na "veľký" nákup som zavolala aj dvoch spolužiakov, veď nech sa učia, ako aspoň duda vyzerá. Cestou sa nám len tak, z ničoho nič, zaplietlo do cesty asi 7-ročné dievčatko. Mala rifle na vzrast, farebnú bundu, čiapku so šiltom, čierne havranie vlasy, priam čierne, prenikavé oči.
"Ahoj," len tak mi povedala. "Ahoj!" Začala som rozmýšľať, či ju nepoznám. Nepoznala som. Šikovne nás predbehla, zvrtla sa predo mnou a natrčila mi svoju drobnú paprčku: "Ja som Erika!" "Ja som Majka!" Bolo to také ............ rezké. Stisk sebavedomý s hľadením do očí. Akoby som sa zoznamovala s diplomatkou.
V jej veku som sa neopovážila len tak rozprávať s cudzími ľuďmi. Má odvahu! Asi som sympatická alebo čo :D
"Kam ideš?" pýtala som sa jej, keď sme prešli cez prechod. "Na počítačový kurz." Tak predsa bude diplomatka. "A ty ideš kam?" "Kúpiť cumeľ." "Cumeľ? Pre koho?" "Pre bábätko." "Máš bábätko?" "Mám." "Či tvoja mamka?" Prekukla ma diplomatka Erika. "Mamka." "Ako sa volá?" "Bibiánka." "Bibiánka-indiánka." "Prosím?" Nepochopila som jej slovnú hračku. "Bibiánka-indiánka. Aj ty si indiánka. Ste indiánky." Vďaka mojej sestre sa zo mňa stala indiánka. "Nemáš žuvačku?" Nemala som :( "Tak ahoj!" "Ahoj!"
Ako ľahko dokážu deti získať priateľov. Ako ľahko ich dokážu dospelí stratiť. Chcem byť dieťaťom, ale som odporný dospelý.
A indiánka, aspoň pre Eriku.
