Už som aj o Eli zabudla. Nevidela som ju vyše dvochmesiacov. Neozývala sa. Ani sa neobjavila, ani nič. Fakt som zabudla, a akma predsa napadla, brala som to ako sen z minulosti.
Ležala som v posteli a čítala knihu tak, ako torobím každý večer. Počula som niečo šuchnúť o perinu a bola späť.Zrazu mi sedela pri nohách a všetko sa stratilo, akoby neprešli mesiace,len malé chvíle, minútky, od doby, kedy sa objavila naposledy. Bola zadychčanáa asi bola rada, že ma vidí. „Viem, viem, mala som prísť skôr, ale chápeš,každý teraz umiera, je leto, hlavne tí mladí, máme veľa makačiek, kým sa topotriedi, vysvetlí kolobeh, prepáč," hovorila to rýchlo medzi nadýchnutiamia vydýchnutiami. Človek sa na ňu v tej chvíli nemohol hnevať,jednoducho sa to nedalo.
Stále som len na ňu hľadela a nevravela nič, trvalo michvíľu uvedomenie, že predsa sa mi to nezdalo, že predsa mi nešibe. „Halóó.Ahoj Majinka. Žiješ?" zasmiala sa. Ak by som bola mŕtva, bola by to vedela.„Ja... hej hej, len trochu, musím sa uvedomiť, počkaj,..." Usmiala sa na mňatým večne nádherným úsmevom. Presadla si z postele na gauč, ktorý mi tupribudol, odkedy sme sa nevideli. „Vidím, že tu chvíľu nie som a už jevšetko pomenené, aj ty si iná, chutí papať, však?" Jedna z mnohých, ktorísi všimli, že pobyt doma mi jednoznačne pomáha zvyšovať váhu, už aj mŕtvi tovidia...
Keď som sa dosť vynadívala a vyuvedomovala sa, opýtalasom sa jej: „Mala si ma brať k tvojej smrti..." „Áno, viem, hovorila som,ale nestihla som ten kurz, ešte ho nemám, ale budem sa snažiť, onedlho to bude,hádam to stihnem, kým odídem." „Kam chceš odchádzať?" vypúlila som na ňu oči.Kam môže ísť človek, keď je mŕtvy? „Mierne mi naznačili, že budem poslaná nazem. Proste sa opäť narodím a potom opäť zomriem. Neviem presne kedy, alechcela by som stihnúť ti ukázať svoju smrť. Vlastne asi ani to nie je takédôležité, ale potrebujem svoj medailónik dostať k častiam tela. O tomi celý čas ide." V rádiu akurát išla tá mnou nenávidená pesnička Mámkrásny sen, či ako sa volá, prešiel ma menší hnev i sklamanie, hneď toprešlo ako vždy a bola som opäť v realite pri Elii s myšlienkou, či je to sen, či nie, či je krásny a či nie.„Majinka? Čo sa s tebou deje?" „Nič nič nič, .............aký medailón?Kde ho mám nájsť? A kde máš telo?" „Všetko sa dozvieš, všetko ti poviem,ale teraz ma volajú, musím ísť, prepáč, niekto k nám pribudol, nesľubujem,kedy prídem, lebo fakt neviem." Pohodila na mňa ďalší úsmev a pomalyzmizla, ladne ako vždy.
Zakryla som sa lepšie do periny a načúvala húkačkám, čosa valili po ceste neďaleko domu, Krásny sen sa končil, pomaly som zaspala.
