V tej dobe boli asi Húni spoločenstvom mnohých rôznych kočovných kmeňov. Tieto nomádske národy tiahli od mongolskej náhornej plošiny na juh a západ a podrobili si tak rozsiahle územia. V r. 214 pr. n. l. na obranu proti nim Číňania vybudovali svoj Veľký múr. Ani ten však votrelcov nezastavil. Hsiung-nu založili v podrobených oblastiach svoju prvú ríšu, stávali sa vládcami nad mestskými centrami a výhodnou svadobnou politikou prenikali do čínskej spoločnosti. V nasledujúcich pohnutých storočiach, postupne po mnohých bojoch, strácali svoj vplyv, až v r. 350 n. l. došlo k ich brutálnemu etnickému prenasledovaniu. Tak sa začala ich migrácia.
Pretože na juhu boli Číňania so svojim múrom, rozhodli sa putovať na západ. Z nekonečných náhorných plošín Mongolska sa pustili cez stepi strednej Ázie, pozdĺž Aralského jazera, Kaspického a Čierneho mora. Na tomto ich pochode zanechali všade svoje stopy - typické bronzové kotlíky. Tieto kotlíky sú vysoké približne 50-60 cm a zdobené jemným vzorom. Na ich okraji sa nachádzajú štylizované listy alebo huby, a to niekedy v opakujúcom sa poradí. Použitie týchto kotlíkov sa zatiaľ nepozná, všeobecne sa predpokladá, že slúžili ako kultovné predmety.
Vzhľad, životný štýl a jedálny lístok Húnov
Húni boli dlho antickým autorom neznámi. O tom, ako sa na týchto barbarov pozerali Rimania, podáva správu historik Ammianus Marcellinus: „Národ Húnov, známy iba povrchne zo starých písomných pamiatok a sídliaci za Maiótskymi močiarmi, je divokejší ako všetci ostatní barbari. Pretože sa tam hneď v prvých dňoch po narodení rozrýva železom kojencom tvár, stárnu Húni bez fúzov a bez akéhokoľvek pôvabu. Všetci potom majú zavalité i pevné údy a tlstý krk a sú neprirodzene škaredí a zhrbení, že ich pokladáš za dvojnohé beštie alebo netvorov... Aj napriek tomu, že Húni vyzerajú ako ľudia, sú tak zaostalí, že ani nepoužívajú oheň, ani neochucujú svoje jedlá, ale živia sa korienkami, ktoré nájdu na poliach a polosurovým mäsom zvierat. Hovorím polosurovým, pretože si kusy mäsa ohrievajú tým, že si ich kladú medzi svoje stehná a na chrbty svojich koní. Nechránia sa žiadnymi stavbami, dokonca sa im vyhýbajú ako hrobkám... Potulujú sa z miesta na miesto, prechádzajú horami i lesami a od najútlejšieho detstva si zvykávajú znášať mrazy, hlad i smäd... Podobajú sa ľuďom stále utekajúcimi a túlajúcimi sa so svojimi vozíkmi, v ktorých bývajú. Tam im ich manželky tkajú príšerné odevy, súložia so svojimi mužmi, rodia i koja deti až do puberty... V mierovom období sú nespoľahliví a nestáli, pri každom záblesku naskytujúcej sa novej nádeje vrtkaví a úplne prepadajú najzúrivejšej zbesilosti. Rovnako ako nerozumné zvieratá nevedia vôbec čo je čestné a čo nečestné, hovoria vyhýbavo a nejasne, nikdy sa neviažu úctou k žiadnemu náboženstvu alebo povere, nesmierne túžia po zlate a sú tak veľmi kolísaví a hnevliví, že často toho istého dňa odpadnú bez akéhokoľvek dôvodu od spojencov a rovnako sa s nimi udobria..."
No neviem, ale Marcellinove tvrdenia asi nemôžeme brať doslovne. Sám Marcellinus najskôr žiadneho Húna na vlastné oči nikdy nevidel a svoje správy pravdepodobne čerpal predovšetkým od vyľakaných Gótov. Húni napríklad nerozrezávali malým deťom tvár. Tento zvyk bol praktizovaný u kočovných etník pri smrti blízkeho človeka. Hlavne ak išlo o človeka vyššieho postavenia. Zdá sa, že iné pasáže si Marcellinus „požičal" od starších autorov, ktorí podobným spôsobom popisujú divokých Skýtov v Čiernomorí.
O spôsobe života Húnov nám zanechal najviac správ opäť Marcellinus, i keď treba pripomenúť, že jeho popis nevychádzal z osobnej skúsenosti: „Obliekajú sa do šatov plátených alebo zošitých z kožušín lesnej zveriny. A nemajú iný odev domáci a iný na nosenie vonku, ale akonáhle si raz navlieknu na krk tuniku ošumelej farby, neodložia a nevymenia ju skôr, ako sa úplne nezničí a nerozpadne na handry. Hlavy si prikrývajú šišatými čiapkami, nohy si chránia kozlími kožkami, ich obuv im znemožňuje chodiť voľným krokom. Z toho dôvodu sú málo spôsobilí bojovať v pozemnom vojsku, ale vykonávajú obvyklé úkony takmer ako pribití na koňoch - vytrvalých síce, ale nevzhľadných - a niekedy sediac na nich ženským spôsobom... Tiež na poradách rokujú všetci spoločne v tejto pozícii. V popredí nemajú žiadnu tvrdú kráľovskú vládu. Sú spokojní s bezplánovitým vedením svojich predákov a prekonávajú tak všetko, načo narazia."
Ako vlastne vyzerali húnske ženy? Vôbec neboli škaredé, ako by možno zvádzalo si myslieť. Obyčajne, rovnako ako sarmatské ženy, nosili náhrdelníky a náramky s korálkami z rôznych materiálov. Ďalej boli pre nich typické zlaté diadémy zdobené drahými kameňmi, ktoré mali iránske vzory. Drahými kameňmi boli vykladané aj pracky opaskov, meče, pošvy a konské postroje. Ďalšou súčasťou výbavy húnskych žien boli sarmatské zrkadlá z bieleho kovu, vlasové krúžky, ušné prívesky a rôzne brašne zdobené drahými kameňmi. Ženské odevy boli bohato vyšívané. Čo je zaujímavé, ženy nemuseli nosiť spony, pretože ich odev tesne priliehal na telo. Mal vysoký límec, bol pospájaný háčikmi a gombíkmi. Aj k ženskému odevu, podobne ako u mužov, patril opasok.
Pre húnskych mužov boli typické hlavne ich šišaté čiapky a tzv. cikády, nosené na pokrývkach hlavy. Čo sa týka ostatných častí odevu, môžeme sa asi držať Marcellinovho opisu.
U Húnov boli najdôležitejšími zvieratami hlavne kone, ovce a dobytok. Dôležitým doplnkom výživy bol aj lov. Koža a vlna zvierat sa používali na výrobu odevov. Húni pritom poznali ako vlnené, tak aj plátené odevy. Z ovčích kožiek sa vyrábala obuv (podobne ako u Sarmatov). Z ovčích kožiek alebo z plsti ovčej vlny boli vyrábané aj stany.
Spoločenské usporiadanie Húnov
O spoločenskom usporiadaní Húnov toho vieme len veľmi málo. Ako nám ukazujú analógie u ostatných stepných nomádov, Húni kočovali so svojim dobytkom po stepi v menších skupinkách, ktoré sa združovali do rodov a rody potom do kmeňov o počte niekoľko tisíc ľudí. Tvrdenie Ammiana Marcellina o „bezplánovitom vedení" je nutné brať s rezervou, pretože boj s Alanmi a Ostrogótmi si nepochybne vyžadoval silnú organizáciu. Mimochodom, Jordanes uvádza už na konci 4. storočia meno údajného húnskeho kráľa Balambera. Možno však predpokladať, že ešte na začiatku 5. storočia nebola kráľovská moc u Húnov pevná. Až do vytvorenia kráľovstva, spojeného Attilovým rodom, boli Húni považovaní skôr za lupičov ako vážne nebezpečenstvo. Nie je preto jasné, ku ktorým húnskym skupinám sa vzťahujú mená „kráľov" dochované z rímskych prameňov a či mohol byť napríklad Uldin priamym Attilovým predkom. Jeho moc sa však nemohla obmedzovať iba na oblasť Valašskej nížiny.
Podľa gréckych autorov, Húni mali vodcu kmeňového zväzu a vojenských vodcov jednotlivých kmeňov. Za najváženejšieho vládcu a vodcu sa považoval ten, kto zabil v boji najviac nepriateľov.
Spôsob boja, zbrane a doprava
Húni predstavovali predovšetkým lukostrelcov na koňoch. O spôsobe boja Húnov, typickým pre stepné kmene, nás opäť informuje Ammianus Marcellinus: „Keď sú vyprovokovaní, bojujú proti ľuďom nezriedka tým, že ich zákerne vylákajú hlboko na svoje územie a púšťajú sa do bitiek buď osamotení alebo vo vojenských šíkoch a zaplňujú ovzdušie chaotickým krikom. A ako sú ľahko vyzbrojení pre rýchly pohyb a prekvapiví v akcii, rozptýlia sa náhle zámerne na malé húfy a útočia, krúžiac okolo v neporiadku, aby sa vzápätí opäť zhromaždili vo voľnom šíku. Šíria sa ničivo veľkou diaľkou a keď prekonajú obranný val, drancujú tábor svojho nepriateľa, ktorý sotva zaznamenal ich prítomnosť. Je treba priznať, že sú to najstrašnejší bojovníci, pretože bojujú z diaľky lukmi a ich šípy sú umne vybavené pripravenými hrotmi zo zaostrených kostí. Keď sa ocitnú v boji muža proti mužovi, bojujú bez ohľadu na svoju vlastnú bezpečnosť a zatiaľ čo ich nepriateľ zdvíha meč k rane, hodia cez neho sieť a tak mu zapletú jeho končatiny, takže stráca schopnosť chôdze a jazdy."
Rímski autori síce zaznamenávali, že húnske kone sú veľmi škaredé, ale súčasne si všímali ich vytrvalosti, odolnosti proti chladu a hladu, znášaniu rán i dlhovekosti. Podľa súdobých správ majú húnske kone „veľké zahnuté hlavy, odstávajúce uši, úzke nozdry, široké čeľuste, silné a pevné krky, hrivy siahajúce až pod kolená, krivý chrbát, chlpaté ocasy a tlsté kosti veľkej sily." V neskorších obdobiach si však osvojili robustnejšie západné kone. Pretože ostrohy Húni nepoznali, poháňali kone bičom.
Sedlá nomádov na prelome letopočtov boli primitívne. Pozostávali z dvoch veľkých kožených podušiek vypchatých srsťou z jeleňa a potiahnutých plsťou. Malé podušky na oboch koncoch sedla boli pripevnené a spevnené úzkymi drevenými trámami, predchodcami moderných sediel. Zvýšená predná i zadná časť húnskych sediel zabezpečovala jazdcovi pevnú pozíciu na chrbáte koňa.
Húnske vozy boli ľahké, s dvomi alebo štyrmi kolesami. Kolesá merali v priemere približne 1,2 metra. Voz mal vyvýšené sedadlo pre jazdca a nástavbu potiahnutú čiernou plsťou. Voz sa stal základnym dopravným prostriedkom na súši. Ako to však bolo s dopravou po vode? Používanie lodí Húnmi zatiaľ nie je doložené. Priskos sa síce zmieňuje, že bol prepravovaný cez Dunaj v monoxyloch, ale nie je isté či Húnmi. Húnskymi vozmi sa podľa Priska prenášali hlavne trámy, ktoré boli nevyhnutné na prekonávanie vodných prekážok.
Poďme sa teraz bližšie pozrieť na zbrane. Húnske reflexné luky sa vyrábali z dreva, kostí (prípadne rohov) a šliach. Ich dĺžka v napnutom stave kolísala okolo 110-130 cm (tieto rozmery mali aj avarské a staromaďarské luky). Efektívna streľba bola možná na vzdialenosť asi 160-175 metrov a presná streľba na 50-60 metrov. Húni zohrali pri šírení znalostí reflexného luku v Európe významnú úlohu, i keď tento druh zbrane už poznali aj parthskí žoldnieri v rímskom vojsku. Jeho výroba však nebola ľahká a u germánskych kmeňov sa práve preto neujal. V dobe sťahovania národov sa však reflexné luky objavujú aj v hroboch germánskych veľmožov. Šípy mali dĺžku približne 60-80 cm, často boli červeno pomaľované. Ich hroty sú trojhranné s dĺžkou 5-6 cm.
Na boj muža proti mužovi sa používali hlavne meče. Najtypickejší bol dlhý dvojsečný meč dĺžky až 100-120 cm, ktorý sa od súdobých germánskych mečov odlišoval užšou čepeľou a robustnejšou rukoväťou. Rukoväte zámožných veľmožov boli zdobené drahými kameňmi. Vedľa dlhých dvojsečných mečov sa samozrejme vyskytovali aj krátke jednosečné.
Ďalšou používanou zbraňou bola kopija. Húni ju však zapichovali aj nad hrobom alebo mohylou mŕtveho. Zo stredoázijských vyobrazení stepných kočovníkov vieme, že bola zdobená vlajočkami. Húni pravdpodobne prevzali dlhé kopije od Sarmatov.
Veľmi komplikovaný je problém ochranných zbraní. Je jasné, že išlo o drahú výbavu, ktorá sa dedila z otca na syna, a preto nebola do hrobov vkladaná. Šupinové brnenie poznáme zo stredoázijských hrobov z prvých storočí nášho letopočtu, v Európe sa však vyskytovalo iba výnimočne. Kvôli veľkej cene brnenia zostalo pochopiteľne výsadou bohatších Húnov. Ammianus Marcellinus jeho absenciu u húnskych bojovníkov výslovne zdôrazňuje. Radoví bojovníci nosili iba jednoduché odevy. Možno však u nich predpokladať brnenie bronzové a kožené, obvyklé u čínskych bojovníkov tej doby. Hlavu si Húni chránili prilbou. Bola kónického tvaru a pravdepodobne zahŕňala aj chránič nosa. Podobu húnskych štítov nepoznáme. Vzhľadom k tomu, že sa v hroboch neobjavili zvyšky puklíc, možno predpokladať, že húnske štíty mohli byť prútené a pokryté kožou, podobne ako štíty Skýtov, perzskej pechoty alebo niektorých rímskych pomocných zborov.
Nabudúce niečo o dejinách Attilovej ríše.
Použitá literatúra:
Milan Kameník: Attila. Vyšehrad, Praha, 1998
Lengyel József: Attila - bič boží. Lidové nakladatelství, Praha, 1978
Ammianus Marcellinus: Dějiny Římské říše za soumraku antiky. Nakl. Arista a Nakl. Baset, 2002
Michael Grant: Pád římské říše. Nakladatelství BBart, 1997
I. Bóna: Das Hunnenreich. Corvina, Budapest, 1991
