Nero (Nero Claudius Caesar Augustus Germanicus): 54-68 n.l.
Nero sa stal piatym cisárom v poradí, a keď začal svoje úradovanie mal len sedemnásť rokov. Stal sa tak dovtedy najmladším cisárom. Na trón dosadol hlavne kvôli ctibažnosti svojej matky Agrippiny a cez mŕtvolu svojho nevlastného otca Claudia, ktorého dala otráviť. Pomohli mu aj prétoriáni, ktorí neraz predtým aj potom písali osudy cisárov.
Vládu začal ako každý tyran - ľudomilnými činmi. Verejne vyhlásil, že netúži po výbojoch a vojnách a vo vnútroštátnej politike prisľúbil ponechať moc senátu. Každému mužovi z ľudu daroval 400 sesterciov, zvýšil prídely potravín a najchudobnejších obdaroval šatstvom, dobytkom, zlatom a poukážkami na pozemky. Keď podplatil ľud, usporiadal nádherné hry, pri ktorých zakázal porazených gladiátorov zabíjať. Áno, boli to pre ľudí Ríma šťastné dni. Dokonca sa uvažovalo, že sa Rím premenuje na Neropolis. Jeho vláda zaznamenala aj niekoľko úspechov. Spočiatku mala rozhodujúci vplyv na svojho syna Agrippina, ale postupne získavali väčší vplyv Neronovi poradcovia, Burrus a Seneca. Neskôr mal Nero aspoň viac času na svoje násilnícke koníčky a pijanské zábavky. S ich výdatnou pomocou a vďaka dobrým diplomatom dokázal dosiahnuť mier s Partskou ríšou (58-63), potlačil vzburu v Británii (60-61), v Galii (68) a zlepšil diplomatické styky s Gréckom.
Keď si teda Nero upevnil moc, začal vládnuť podľa svojho čierneho svedomia. Rozpútal peklo na Zemi. Predovšetkým sa zbavil svojho konkurenta, Claudiovho syna Britannica - otrávil ho. Dal zabiť aj svoju matku, zrejme hlavne preto, aby mu nechodila do jeho vládnej kapusty. Navyše nemala rada jeho milenku a neskôr druhú ženu, Poppeu Sabinu. Spočiatku sa mu matko-atentát veľmi nedaril. Asi pri nej stáli všetci rímski bohovia. Trikrát sa ju pokúsil otráviť, raz na ňu nastražil stroskotanie lode a raz spadnutie povaly. Nakoniec rezignoval a poslal za ňou nájomného vraha. Ten už nesklamal. Z významných rímskych štátnikov dal popraviť vodcu opozície v senáte Gaia Calpurnia Pisona (vraj chystal sprisahanie), senátora Thrasea Paetu (lebo mal doma bustu svojho deda, jedného z Caesarových vrahov) a veliteľa prétoriánov Burru (dal ho otráviť, pretože chcel zistiť, či náhodou neužíva protijed). Koľko poslal na smrť ostatných senátorov a dvoranov, to sa už dnes presne nedá zistiť. Ale určite to bolo úctyhodné číslo. Čo je však najodpornejšie, donútil aj svojho veľkého tútora a dobrodinca Senecu spáchať samovraždu. Inak, samovraždy boli vtedy veľmi obľúbené. Mnohí si radšej zo zúfalstva a beznádeje vzali život.
Čo sa týka popráv treba uznať, že mal gurmánsky vkus a bohatú fantáziu. Odsúdencov z nižších tried hádzal šelmám v cirku, niekedy ich dával upáliť napichnutých na koly, alebo utopiť v mori. Aj Neronova sexuálna zvrhlosť mala obludné rozmery. Ženy zo svojho osobného háremu striedal s mužmi, prosté dievky s pokrvnými príbuznými. Navyše sa tým ani netajil. Veď prečo aj. Svoj názor preto demonštroval i verejne: „Doteraz ešte nijaký vladár nevedel, čo všetko si môže dovoliť." Po matke a Britannicovi sa vyvŕšil aj na zvyšku svojej rodiny. Prvú manželku Octaviu dal poraviť, druhú Poppeu Sabinu dokopal na smrť, dokonca keď bola tehotná. O ďaľších rodinných príslušníkov sa postaral dýkou a jedom. Už ho nikto nemohol ohrozovať, ostal sám. Stal sa tak posledným členom júlsko-claudijskej dynastie.
Vo vnútroštátnej politike sa osobne zaujímal hlavne o výnos z daní a konfiškácií, veď peňazí predsa nie je nikdy dosť. Nemožno mu však uprieť snahu o výstavbu Ríma. Na kopci Oppiu oproti Palatínu si dal postaviť „Zlatý dom" s otáčavou jedálňou a obrovským stĺporadím. Priestranstvo pred Fórom zohyzdil svojou kolosálnou sochou a dal postaviť aj nový circus. Aspoň bolo viac miesta na popravy. Čo sa týka jeho športových a umeleckých aktivít, samozrejme že bol vo všetkom najlepší. Podľa svojho „objektívneho" úsudku nemal v žiadnej oblasti konkurenciu. Bol najlepší básnik, spevák, rétor, muzikant, herec, tanečník, zápasník, vodič pretekárskeho voza....Dokonca založil aj Neronovu cenu, a sám sa aj o ňu uchádzal. Pri každých hrách, pochopiteľne, musel vyhrať. Išlo o život a všetci to vedeli. Ani obecenstvo to vždy nemalo ľahké. Opustiť jeho vystúpenie sa rovnalo urážke majestátu. Mnohí, ktorí ho už nezniesli ďalej počúvať a tlieskať mu, radšej vyskočili vzadu z ohrady, alebo prestierajúc mŕtvoly sa dali vyviesť. Vraj niekoľko žien pri jeho predstaveniach aj porodilo.
Veľa sa diskutije aj o požiari Ríma, ktorí vypukol v noci 18. júla 64. Vraj ho zapálil Nero, aby sa ním nechal inšpirovať v jeho neskonale dokonalej básnickej tvorbe. On obvinil kresťanov a mnohí z nich skončili v jeho preslávenom circu ako krmivo pre šelmy. Je však celkom možné, že ho založili zelóti - militantné židovské krídlo v boji za svoju spravodlivú slobodu a oslobodenia sa spod rímskeho jarma. Boli niečo podobné, ako moslimskí fundamentalisti dnešných časov.
Štrnásť rokov Rímska ríša trpela Nerona, až sa ho nakoniec zbavila. Keď sa v r. 68 proti nemu vzbúrili galské, potom hispánske légie a napokon aj prétoriáni, bol Nero nútený ujsť z Ríma na farmu jedného prepustenca. Keď počul prichádzať jazdcov, vrazil si do hrdla nôž. „Aký to umelec vo mne hynie!" stačil sa ešte naposledy pochváliť.
Domitianus (Domitianus Caesar Augustus): 81-96 n.l.
Domitianus bol členom Fláviovskej dynastie, počínajúcej jeho otcom Vespasiánom a pokračujúcej jeho bratom Titom. Kým jeho brat Titus bol priam ukážkovým a ojedinelým cisárom, Domitianus bol pravý opak. Nemožno mu však uprieť ohromné sebavedomie, ktorým bol presiaknutý od hlavy až po päty. Aby prevýšil svojich „nehodných" predchodcov, dal sa titulovať „dominus et deus" - pán a boh. Spoluprácu so senátom zavrhol, lebo bol toho názoru, že všetko zvládne aj sám. Skončilo sa to totálnou pohromou a rozvratom štátnych financií.
Pre kontakt s verejnosťou si vybudoval rozsiahlu sieť udavačov a donášačov. Určite to súviselo aj s ďaľšou časťou jeho povahy - neuveriteľnou podozrievavosťou a paranojou. Aby sa preslávil aj vojenskými činmi, vypravil sa proti Dákom. Bojov sa pochopiteľne zúčastnil z úctyhodnej vzdialenosti ako pozorovateľ na nosidlách. Jeho vojenské „ťaženie" skončilo predpokladaným výsledkom. Mierovou zmluvou sa zaviazal platiť Dákom potupné výpalné. No napriek tomu sa dal oslavovať ako víťaz a geniálny vojvodca - usporiadal si v Ríme ohromný triumf.
Videl v sebe aj vynikajúceho ekonóma a poľnohospodára. Nevedno ako, ale dostal úžasný nápad. Obyčajnému smrteľníkovi sa musel zastaviť rozum nad jeho nezmyselnosťou. Zakázal totiž v provinciách pestovať vinič. Našťastie ho skoro nikto neposlúchol. Aj o výzdobu Ríma sa svedomito staral. Svojimi sochami zapratal mnoho ulíc a palácov. Ako príkladný filozof sa každý deň uchyľoval do prísneho ústrania, aby mohol nerušene rozvíjať svoju „geniálnu" myseľ a cvičiť ducha svojej „úžasnej" osobnosti. Podľa Suetonia tam nerobil nič, iba chytal muchy. Oponujúce názory iných filozofov potom trestal smrťou, väzením alebo vyhnanstvom. Spisy, ktoré zavrhol, nie podľa svojho vlastného prečítania, ale na základe správ donášačov, dával páliť a prenasledoval ich autorov. Aj on mal za mlada literárne ambície. Napísal dielo „O pestovaní vlasov". Keď oplešivel, dal ho zničiť.
Neostal však iba pri knihách. Jeho teror sa zo dňa na deň stupňoval a zasahoval čoraz väčší okruh osôb. Hlavne v uplatňovaní zákona o urážke majestátu prekonal všetkých svojich predchodcov. Keď sa dostali popravy bez rozsudkov do jeho každodenného plánu, sprisahali sa proti nemu jeho najbližší priatelia. Jeho najhoršia nočná mora a chorobná podozrievavosť sa teda zhmotnili do skutočnosti. Sprisahancov viedla cisárova manželka. Bol zavraždený v septembri r. 96. Aj týmto tyranom vymrela celá dynastia. Vystriadal ho však láskavý a múdry Nerva, ktorý bol skutočným balzamom pre doráňané rímske duše. Začal éru adoptívnych cisárov, ktorá znamenala zlatý vek Rímskej ríše. Vrchol dosiahla za dynastie Antoniovcov.
Nabudúce niečo o Commodovi a Caracallovi.
