Nechcem priniesť zbytočné, jalové hádky a boje medzi dvoma brehmi, no aj jednej aj druhej strane vo všetkých debatách a komentároch sem-tam, podľa môjho názoru, uniká podstata. Niektoré články hovoria o homosexualite ako o postihnutí, o chorobe, ktorú je možné a treba liečiť, iné sa zameriavajú na politiku rovnoprávnosti, ďalšie sú o negatívnom postoji najmä katolíckej cirkvi, v iných sa gejovia náruživo bránia a hovoria o láske...
Avšak, ja homosexualitu vnímam ako čisto záležitosť sexuálnej príťažlivosti, pudu a pôžitku, ktorá nemá nič do činenia ani s chorobou ale ani s láskou. (EDIT: Tak ešte raz - homosexualita pre mňa nie je choroba, ale tak isto, nie je to ani platonická láska. Tú materializuje sexuálna príťažlivosť a iba na základe tej sme homo či hetero. Pochopte, že tu vôbec nehovorím o nemožnosti milovať a byť zaľúbený a nemožnosti mať romantickú lásku. Hovorím o momente, ktorý určuje "kto sme". Ale ak sa mýlim, tak mi to prosím pekne vysvetlite.) Milujem svoju matku aj svojho brata ale nepácham incest. Milujem svoju malú neter, ale nie som pedofil. Skutočne môžeme milovať bezhranične celým srdcom kohokoľvek, no iba sexuálny pud nás determinuje.
Nerozumiem tomu, prečo sa sexuálny chtíč (dokonca neplodný) povyšuje nad ľudskosť, talent, tvorivosť, konštruktívnosť, myšlienku?
Napríklad, v gej pochodoch, ja osobne vidím skupinu ľudí, ktorá hrdo proklamuje ten svoj inak orientovaný pud. Predsa, ako som to vyššie spomenula, o nič iné nejde. Či? ... Mýlim sa? Milujem ľudí keď sa správajú ľudsky a keď svoju sexualitu nechajú za dverami spálne.
Medzi 4%-nými je kopa talentovaných, tvorových, šikovných ľudí a preto nerozumiem prečo svoje dary ponižujú a predovšetkým chcú dať okoliu „hrdo" najavo, že sa sexuálne vedia uspokojiť iba s osobou rovnakého pohlavia? - Na mňa to má úplne negatívny, až priam výrazne odpudivý efekt.
Ak je tu nejaká skutočná potreba byť akceptovaný ako človek, treba sa zamerať na vznešenejšie hodnoty, svoj tvorivý potenciál, na svoje zručnosti a hľadať tiež vznešenejšie spoločné body záujmov s väčšinou. Viem si skutočne namiesto izolujúcej Pride parade predstaviť rôzne aktivity v ktorých by ľudskosť bola prvoradá a na jej základe by vznikali nové spoločenské väzby nielen medzi samotnými gejmi (a hercami, ktorí ich chodia podporiť). (EDIT: Napr. rôzne workshopy, pomoc v nemocniciach, charitatívne akcie, kde by informácia "Som gay" bola druhoradá a vytvárala by priateľnejší priestor pre akceptáciu.)
V mojom živote som osobne poznala, vlastne stále ich poznám, 2 baby lezby, bývalé kolegyne, ktoré si vážim a ktoré mám rada. Netvoria však párik. Dávno sme sa nevideli, ale kebyže sa stretneme tak sa s nimi s radosťou a objatím zvítam. V ich prípade, až po určitom čase, mi povedali „kto sú". Chápem, predsa len, je ťažké furt dookola zastierať a vymýšľať si keď dôjde na rad téma o frajeroch. Po tom čo mi to povedali, som možno zostala trošku zaskočená, niekde hlboko vo vnútri máličko i sklamaná a zradená, ale nebolo to také „infarktózne", aby narušilo pevný základ vybudovaný na predchádzajúcich dobrých vzťahoch a aby narušilo moje vnímanie ich ako ľudských bytostí. Napriek skutočnosti, že sú lezby, vôbec ich tak nevnímam. Proste sú to Hanka a Danka s hlavou a pätou, citmi a vedomosťami, veselé i smutné, zábavné, šikovné a úspešné. Bohužiaľ, tento rovnaký postoj neviem zaujať k pochodujúcim a na plné ústa svoju orientáciu oznamujúcim homosexuálom, či ku gayom, ktorí ľudskosť vymenili za aroganciu a povýšenectvo.
Považujem za normálne, aby sexuálne inak orientovaný človek o tom povedal svojim rodičom (i keď to býva asi najťažšie) a priateľom. Nemyslím si, že tú svoju inakosť treba tajiť v kŕči, ale čo je koho do toho, či mňa rajcuje muž, žena alebo hrniec na sporáku?
(EDIT: Ďakujem milý diskutér, aj keď ti ide iba o sebapotešenie z možnosti ma zhodiť.)
