Svetlana Žuchová
Odchádzam z Viedne po desiatich rokoch
Veľa sa píše o mestách, z ktorých sa odchádza, do ktorých sa prichádza, do ktorých sa vracia po rokoch. Napadá ma napríklad Kunderov hrdina zo Žertu, ktorý sa po desaťročiach vracia do svojho rodného malomesta, aby sa pomstil tým, ktorí mu zbabrali život. Prvá kapitola, z ktorej sa rozprávanie odvíja, je však venovaná stretnutiu hrdinu/človeka a mesta, dôvernému ako stretnutie so starým známym. Do mesta sa možno zamilovať ako do človeka. Mesto možno ľúbiť ako človeka. Napríklad som sa kedysi zamilovala do Paríža, keď som tam bola, snáď pred osemnástimi rokmi, po prvýkrát s otcom na prázdninách. Zamilovala som sa doň ako sa zamilúva do muža, neznámeho, cudzieho, povrchne, intenzívne. Do Viedne som sa nikdy nezamilovala. Viedeň ľúbim ako niekoho, kto som mnou dlhé roky žije. Kto ma znáša a s kým som všeličo vydržala. Kto sa budí vedľa mňa, aj keď mám chrípku. A koho mám rada hlboko a pomaly. Ustarostene a do dna. Každodenne, tak, ako sa nedá ľúbiť po pár týždňoch, ani po dvojmesačnom jazykovom pobyte.