( Prvý diel : http://zuzanabotkova.blog.sme.sk/c/273149/Denni-Dlaci-Mrtva-Novicka.html
Druhý diel : http://zuzanabotkova.blog.sme.sk/c/276560/Denni-dlaci-Julieanne.html
Tretí diel : http://zuzanabotkova.blog.sme.sk/c/318777/Denni-dlaci-Stare-zname-3diel.html )
„Nie je mŕtva! Ona sa nedá takto zabiť...“ Začula som hlas vernej priateľky. Aj by som sa zaškerila, keby som vládala. Vedela som , že sa premáha napiť sa mojej krvi a osviežiť si pažerák tak kvalitným mokom. Ale mala pravdu. Aj napriek viacerým bodným zraneniam v okolí tepien nestihnem vykrvácať. Som mág, ktorého nezabije strata krvi. Príliš rýchlo sa stihne dotvárať a rany sa príliš rýchlo zacelia. Ale to neznamená, že ma to nedostane do agónie. Nevládala som plakať. Už som v noci nevedela plakať od bolesti akú mi spôsobil. Vytrhol mi zo života seba a naše deti. Moje malé batoľatá. Chabé ospravedlnenie a odchod. Nohou mi prešiel kŕč a periférne som zazrela ako ňou šklblo. Jedna z noviciek mi do rany na stehennej tepne vtláčala dlane a palcami tlačila na tepnu. Cítila som s akým odporom to robí. Strach bol však silnejší. Strach, že stratí svoju jedinú ochranu. Mňa- Bezmennú. Mladú čarodejnicu z dobrého rodu, ktorej jeden chlap v noci zničil ideálny život a ako jahňa stiahnuté z kože ju vrhol o krutej reality. Slzy mi zmáčali líca a myseľ si priala smrť. Koniec života, ktorý vyzeral byť nereálny. Nereálny bez jeho opory, bez jeho istoty a objatia. Bez ruky na chrbte, ktorá krúživým pohybom dodávala silu a bez pohľadu určeného Bohom, ktorý hovoril, že všetko zvládnem. Bohovia stáli pri mne z hora a Démoni pálili podlahu podo mnou. Ani jedna strana nemohla dopustiť moje zlyhanie. V tú noc som pochopila, že môj osud budú lámať bolestivé skúšky a môj meč spravodlivosť musí slúžiť v rukách pohanských entít. Navždy som v sebe schovala čistotu a lásku a prebudila som svoje silnejšie ja. Oheň Démonov zeme vliezol do mojej hrude a zacelil rany. Voda Bohov zmáčala moju ubolenú dušu a ja som videla vlastnú budúcnosť.
„Aaa..“ Telo sa mi prehlo v jeden veľký oblúk a pred pádom na zem do vlastnej krvi ma zachránila zlatovlasá priateľka.
„Žiješ.. prečo si mi to spravila... „ Pohládzala ma po tvári a túlila k sebe bozkávajúc moju studenú tvár. Zaspala som v jej náruči od únavy opakujúc si cieľ cesty, po ktorej som sa vydala pri prvom zárezu noža do belasej kože.
S tajomným úsmevom som sa zahľadela z okna a zahnala spomienky na deň, kedy som videla vlastnú budúcnosť. Videla som tieto dni. Obdobia posledných skúšok a prichádzajúcich vrážd. Videla som, že bude na mne, či magická komunita prežije, alebo nás zničí inkvizícia. Kladivo na čarodejnice sa blížilo k hradbám môjho mesta. Moje meno je na zozname nepriateľov cirkvi. Nebojím sa, viem že som v ceste uspela. Aj bez neho, aj bez mojich detí. Utiahla som halenku a premerala si nádvorie, kde stáli zoradené moje nevlastné deti čarodejov. Prichádzajú dni, kedy pochopia, že som im zachránila život.
