Vraj v sprche slzy nevidno. Opak je pravdou hlavne ak máte vodou zmývateľný make up. Hukot splavu prehluší srdcervúci plač, ktorý je jediná reakcia na danú situáciu. Čo robiť? Čo iné robiť ak tomu nechápem? A to som chcela veriť tým slovám a nie tým očiam. Aj môj chladný rozum sa posadil do rovnakej notovej osnovy. A chcel naposledy objať a odísť, vyrezať, zničiť a zabudnúť. Ono by to aj vyšlo. Vďaka Bohom nebola som triezva. A rozum odišiel, lebo som pochopila, že by to len pokašlal. Tie strapaté vlasy v posteli. Tá vôňa, ktorá prekrýva dokonca moju osobnú. Ten smiech a úsmev. Ale čo z toho, keď situácia si vynucuje kričať NIE! Usmievať sa cez slzy... To vraj život naučí. Mám pocit, že neuverím, že je to jediné a správne riešenie. Mám pocit že hlasu a rozumu prvý krát nechcem veriť. Príliš na tom všetkom záleži aby to odpinkal ako veľmajster počas stolnotenisového turnaja.
A ten refrén k tomu :"ale je nám hej ale je nám spolu dobre ležíme vnoci vo dne"
