Moje nohy na kamenných cestách starého mesta oťaželi. Možno to bolo mačacími hlavami, ktorými sú chodníky vyložené. Ťažko sa po nich kráča v čižmách s opätkom. Alebo to môže byť lístím, čo ho rozhŕňam každým svojim krokom. Užívam si jeseň. Hádam to nakoniec bude tou ťažkou knihou, ktorú som si na toľké naliehanie môjho smútku, práve kúpila. Pre radosť.
FELIX. Tak sa volá kniha, ktorú zvieram v náručí.
Zvláštne sú cesty osudu. Ani list na týchto stromoch nado mnou nezožltne sám od seba, ale je to rozhodnutie celého stromu podriadiť sa plynutiu ročných období. Tie zas podliehajú vyššej sile a tak je to celé vo vesmíre prepojené. Končí to tým farebným listom pod mojimi nohami. A aj tou knihou v mojom náručí. Tou to vlastne znovu začína.
O umení Karola Felixa som sa dozvedela cez poéziu Erika Ondrejičku, ktorého som riadením osudu stretla na literárnom podujatí. Jeho zbierka básní Za jedinou vetou ma zaujala už grafikou na obálke. Spojenie týchto dvoch umelcov v ich presvedčivosti a sile, prelínanie výpovedí cez text a obrazy, vytvorilo nadčasové umelecké dielo.
Rozhodla som sa oddýchnuť si v blízkej kaviarni. Kniha zabrala celú plochu stolíka, tak mi čašník prisunul aj vedľajší. Konečne som monografiu Karola Felixa rozbalila.
Je to ako otvoriť dvere do iného priestoru. Karol Felix tam rozsvieti svetlo a to obťahuje predmety na obrazoch a spája ich do súvislostí zvláštneho príbehu, do ktorého ma umelec pozýva.
„Ľudská danosť tvoriť umenie je určite mystická. Nemerateľná a veľmi ťažko opísateľná, a práve preto fascinujúca a pretrvávajúca v čase. To niečo, čo Shakespeare nazval -something between - nemerateľné fyzikálne, alebo empiricky, je práve to, čo odlišuje umenie od iných ľudských činností.“
To boli prvé vety, ktoré som náhodným otvorením v knihe prečítala. Karol Felix v rozhovore s Erikom Ondrejičkom odhaľuje neviditeľné. Už otázky sú cestou a odpovede v nej len pokračujú. Cieľ je v nedohľadne, lebo všetko sa vypovedať nedá. Ale dozviete sa veľa. Rozprávajú o príbehoch tvorcu, ktorý hľadá tajomstvá s vnútorným napätím. O tom, ako báseň, či obraz vedú dialóg ponad čas. O hľadaní kúskov múdrosti, ktoré sú v harmónii s krásou.
„...citlivosť je zvláštnym darom, pretože jej súčasťou je zraniteľnosť. A schopnosť prijímať a spracúvať trápenie nielen vlastné a našich blízkych, ale aj celého sveta a jeho živých a neživých objektov, jeho zvierat, stromov ,rastlín a vecí, a zároveň im priať, aby sa ich príbeh odvíjal tak, ako sa má odvíjať. A prijať tak trochu kohosi v nás, kto mlčí iba vtedy, keď si pre nás vyberá najvhodnejšiu odpoveď. Ako sa vieš vyrovnať so zodpovednosťou za svoje dielo a za to, ako ním meníš svoj svet, ktorý je kúskom spoločného sveta, a teda trochu meníš aj ten?“
„...Zvýšená citlivosť je pre umelcov zrejme nutná, rovnako ako schopnosť maximálnej koncentrácie a akéhosi odosobnenia sa od každodennej reality okolitého sveta. Zároveň však vzťah k všetkému živému i neživému, fascinácia krásou sveta, ale aj prijatie samého seba, to všetko v sebe obsahuje pozitívnu energiu a táto energia sa v šťastných okamihoch môže dostať aj do diela, na ktorom pracuješ.“
Kým som dočítala rozhovor týchto dvoch majstrov umenia, káva mi vychladla. Stratila som sa v obrazoch, ktoré ma svojou magickou príťažlivosťou vtiahli do sveta Karola Felixa.
Z grafík na mňa pozerali tváre živými očami. Akoby sa ma pýtali, nad čím práve premýšľam. Ponúkali mi svoj príbeh. Lákali ma. Volali. Kývali na mňa prstom. Poď, poď k nám bližšie. Sny. Túžby. Samota. Čas a svetlo.
Zrazu to už nebol obraz Karola Felixa, ale môj príbeh. On ho kedysi dávno začal. Vložil do obrazu a ja v ňom teraz, v kaviarni uprostred mesta, pokračujem. Dokončím ho podľa mojej skúsenosti. Emócia ma uviedla do deja a ja ju nechávam plynúť v predstavách.
Exlibris navodili práve tú krehkú rovnováhu, čo zjednodušením nadobúda vlastnú mágiu. Veštby preložené do jazyka grafiky. Tá digitálna je naozaj osviežením budúcnosti. Chvíľami som mala dojem, že sa mi perly z obrazov rozkotúľajú z otočenej strany po kaviarenskom stolíku. Prstami som zachytávala po okrajoch vysypané Oči smrti, za tými siedmimi som vytušila ešte jedno. Žiaru v Lapači svetla som mala chuť sfúknuť, aby mi nezhorela celá kniha.
Pozorne som skúmala Felixove portréty. Bolo v nich niečo viac ako len podoba. Nevedela som na to prísť. Až kým som neobjavila v zatvorených očiach bábätka Samka ten pokoj. A na ďalšej fotke zaujatie. A v očiach ostatných ešte niečo viac.
Ako keď človek kráča na vysokú horu. Na začiatku cesty ho naplní pokoj. Vykročil a nejako to už pôjde. Postupne prevládne zvedavosť. Kam to vedie? Čo bude hore? Koľkí tam so mnou dôjdu? No časom sa unaví. Niektorí zastavia ešte na úpätí hory. Iní sa dostanú do polovice. Len pár tvrdohlavcov sa vydriape až úplne na vrchol. A keď sa vrátia medzi ostatných, už sú iní. Nádhera tej hory ich zmenila. Majú To napísané v očiach. Žiari im To v tvári. A presne To majú v sebe portréty Karola Felixa. Možno To iba dokázal zachytiť. A možno To tam vložil sám zo seba.
Socha Dotyk mi dokázala, že v čistých líniách môže byť vyjadrená silná emócia. V mieste dotyku ponúka voľným okom neviditeľné iskrenie.
Klony sa presýpali zo strany na stranu, no viac sa mi páčili Vejáre. Ako pávie chvosty predvádzali svoju farebnosť. Jednotu ich tvaru vyvažuje rozmanitosť motívov a farieb.
Sérii poštových známok Karola Felixa venoval pozornosť v texte kunshistorik Martin Vančo. Za najlepšiu sériu Felixových známok označil emisiu Covid-19, ktorú v závere spojil s básňou Erika Ondrejičku Anihilovaná čierna dáma,
„ktorú možno v kontexte pandémie COVID-19 považovať za personifikáciu koronavírusu Cov-Sars-2, by som rád ukončil túto štúdiu, pretože je v nej ukrytá nádej na svetlejší zajtrajšok.
A tak nikdy nedokončená
A predsa tak dôverne známa
Odchádzaš predo mnou do neznáma.
Pri maľbách a inštaláciách som sa zastavila najdlhšie.
„Chcem, aby moja tvorba zahŕňala takisto etický moment, nejaké posolstvo. Som rád, že ľudia akceptujú aj moje abstraktné diela, ktoré určite nie sú prvoplánové s krásne nakreslenou tvárou či príťažlivým detailom ľudského tela. Bolo by pre mňa satisfakciou, ak by som ich aj naďalej presvedčil o svojej ceste umením.“
Mňa presvedčil. Farbami. Čiarami. Tvarmi. Emóciou. Všetkým, čo do obrazov vložil. Karol Felix to totiž dáva zo seba tak prirodzene, ako keď kvety vydýchnu svoju vôňu. Jeho obrazy sú sny, ktorých sa môžem dotknúť. Inštalácia diela Stôl pre modlitbu vo svetle okna Synagógy v Nitre je takým snovým dotykom. V tom spojení vnímam citlivosť umelca, ktorý nikdy svoje dielo nedokončí. Domaľovať obraz mu nestačí. Až to, ako ho ponúkne divákovi je cieľom skutočne vnímavého umelca. Je to ako liečivé prikladanie neba na sietnicu duše.
A je úžasné, že ľudia sa stále chcú takýchto snov dotýkať. Karol Felix divákom ponúka priestor, aby odhalili to, čo v nich do stretnutia s jeho umením driemalo, čakalo niekde hlboko ukryté a zrazu sa otvorilo ako krídla škovránka, ktorý pod oblakmi daruje ránu svoju pieseň.
Karol Felix, pri troche fantázie je možné, že pochádza z rodu Fénixov. No nezrodí sa vždy znova z popola, možno z uhlíka, ale najčastejšie z ceruzky a farieb. Vo svojich dielach požičiava svoje krídla, aby sme sa mohli vzniesť nad úsvit nášho chápania, ktorý spútal naše poludnie.
Vystihol to v jednej zo svojich básní v tejto monografii básnik Erik Ondrejička.
A všetky tie stále
meniace sa noty
hmotného snívania
snívajúcej hmoty
letia so snom niekam
kde ich zrazu niet
a tak si ich vieme
nazvať hoci svet
Dopila som studenú kávu a zatvorila brány monografie Karola Felixa. Mala som pocit ľahkosti.
Nebol to ten bublinový dojem, aký vzniká pri malých príbehoch. Nafúknu sa ako mydlová bublina. Keď sa jej chcete dotknúť, aby vás odniesla do krásneho sveta, praskne.
Toto je veľký príbeh človeka Karola Felixa, ktorý z celého srdca dôveruje svojim snom. V hĺbke jeho poznania zrodili sa krídla, utkané z farieb, čiar a tvarov. A s radosťou a pokorou, jemu vlastnou, nám ich požičia.
Celou cestou k môjmu autu som sa usmievala. Na ľudí, na električky, na kamenné múry, aj na sochy v záhrade nad parkoviskom. Nohy ma niesli s ľahkosťou. V náručí som objímala knihu Felix. Nebola už len knihou. Jej strany sa stali krídlami, ktoré ma, kedykoľvek budem chcieť, odnesú do chvíle, keď sa hviezdy sypú na oblohu.
