Neznámy Wolker, kvety a Polianka

18. marca 2022 v Dome slovenských spisovateľov Timrava v Hornom Smokovci bolo vyhodnotenie Wolkrovej Polianky 2021.

Neznámy Wolker, kvety a Polianka
Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Spoločenská miestnosť v Domove spisovateľov Timrava bola plná kvetov.

Vždyzelené rastliny niesli poetické mená. Bromelia, monstera, aglaonema, fikus, filodendrón, difenbachia. Ohraničovali okraje tohto priestoru. Jeho stred postupne zaplnili poetky a básnici.

V rohu miestnosti, pod nefrolepkou vznešenou, ako sa občas nazýva papraď,   si svoje hudobné nástroje rozložil Michal Smetanka. Vedľa neho sa usadili básnik a vydavateľ Peter Milčák, básnik, literárny vedec Ján Gavura, básnik Ladislav Lipcsei alias Casper. Predseda poroty Erik Markovič starostlivo rozkladal diplomy pre tých, ktorí sa z množstva prihlásených aj vďaka hodnoteniam ďalších dvoch porotcov, básnikovi Erikovi Ondrejičkovi a literárnemu kritikovi a básnikovi Jankovi Tazberíkovi, dostali medzi finalistov.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Oproti sa do kresiel ukladali súťažiaci. Predseda Asociácie organizácii spisovateľov Slovenska Peter Juščák a Judita Kaššovicová, predsedkyňa Klubu nezávislých spisovateľov, sedeli bokom pod oknami, ktoré tiež obsadili kvety voskoviek.

Pod ďalšou nefrolepkou vznešenou  sa ukrývala masívna busta neznámeho básnika, trochu pripomínal Laca Novomestského, ale nebola som si istá.

Všetci a všetko je na svojom mieste. Dokonca aj novinári a redaktori RTVS sa rozložili vzadu, hneď vedľa mohutného zamiokulkasu, ktorý svojimi tmavozelenými listami prežiaril  priestor.

Pomaly sa miestnosť zaplnila, všetci stíchli v očakávaní slávnostného otvorenia. Mala som pocit, že aj rastliny zatajili dych. Peter Juščák zahájil odovzdávanie cien literárnej súťaže Wolkrova Polianka minútou ticha, ktorou si všetci prítomní uctili obete vojny na Ukrajine. V tom tichu sa z rohu s tajomným Neznámym vznášali verše:

SkryťVypnúť reklamu

Nejhlubší moře lidské oči jsou,

dnem svým až k srdci dosáhnou.

Co v očích stroskotá, k srdci se propadne,

do srdce zaroste a srdce ovládne,

Aby v něm hluboko kotvilo

v jiné a strašlivé kráse,

Jež ze všech krás světa nejsilnejší je,

protože nelaská,

ale nabije

všechny tvé smysly nesmělé

střelami ohně a ocele.

 

Akoby Neznámy dôverne poznal chuť smrti, ktorá medzi nami uviazla pri myšlienke, že kým niekde práve teraz umierajú nevinní, my sa smieme bez ohrozenia venovať poézii. S hlbokou vďačnosťou sa teda všetci ponorili do rozboru jednotlivých básní. Ako podotkla jedna zo súťažiacich Klaudia Rybovičová v rozhovore pre RTVS, Wolkrovu Polianku má zo všetkých literárnych súťaží najradšej práve preto, že sa porota pri vyhlásení výsledkov vyjadrí k oceneným prácam a tento rozbor pokladá Klaudia za veľmi významný pre posun v jej tvorbe. A zdá sa, že sa posúva pomerne úspešne, získala prémiu súťaže. Zaslúžene, o tom svedčí aj jej báseň:

SkryťVypnúť reklamu

MÁRIA MAGDALÉNA

Boli dve

a bola ona

lúčom uprostred noci

krížom po vzkriesení

.

bola jedna

druhú chcela zabudnúť

pod perinou

stále teplou od túžby

.

boli dve

jednu chcela

a druhá bola

Magdaléna

 

Porotcovia boli jasní a presní. Pokojne sa navzájom dopĺňali v zhode. Rozoberali básne akoby to boli stopy na bielom papieri, ktoré zanechali poetky a nádejní básnici. Už dávno pred nimi kráčali po tom bielom liste mnohí, od čias Homéra až dodnes, slávni básnici zanechávali svoje odtlačky zo slov a písmen a dnešní poeti nakračujú opatrne, stúpajú do vyšliapaných stôp, ale občas aj vedľa, v snahe zabudnúť na staré odkazy a napísať si vlastné originálne chodníčky. Po bielom sa píše veršami.

SkryťVypnúť reklamu

Občas zazneli originálne rady, Peter Milčák odporučil mladučkej a krehkej Márii Čičkovej, že napísať báseň, to je skutočné ako spoveď. Keď bude kňazovi dlho a obšírne neosobne rozprávať, on ju po desiatich minútach preruší so slovami: A teraz mi hovorte o svojich skutočných hriechoch. A také majú byť aj básne. Živé, plné pohyblivej neistoty, alebo pokornej odolnosti, či dôstojnej nezlomiteľnosti, no živé tak, aby sa mohli stať nesmrteľnými. Inak to nie je poézia.

Tieň Neznámeho v kúte pod fikusom Benjamínom sa zachvel pri veršoch Patrika Majovského, ktorý získal čestné uznanie. Zdalo sa mi, že tento mladý muž mu niečo pripomínal, možno jeho samého pred mnohými rokmi. Ak by mal po tých takmer sto rokoch dnes vojsť medzi básnikov, vošiel by možno ako Patrik, ležérne, no zároveň s noblesou. Zapísal by sa odtlačkami tenisiek do pijavej zeme poézie tak, ako v snehu krvácajú  červené kvapôčky z krvi, alebo z demižóna. Akoby Neznámy v tomto Patrikovi znovu ožil v jeho poézii:

LUX POPULI LUX DEI

(modli sa a tancuj)

svet je non-stop prevádzka

žiješ a prežívaš v ňom s nostalgiou za arytmiou

za zlatým vekom irónie

keď tma ešte potláčala svetlo

dnes svetlo potláča tmu smerom do ilegality

chýba ti ten čas

keď si si v igelitke niesol

srdcia na nedeľný obed

a nemusel si sa obzerať

svet sa zmenil

svet je teraz diskoguľa

guttalax pre urobora

a na konci tunela

ťa už čaká tvoj osobný

Michal David

 

Pauza. Michal Smetanka rozozvučal nineru, pradávny hudobný nástroj, ktorý pochádzal pôvodne z huslí, len slák nahradil drevený bubienok, ktorý sa roztáčal kľukou ako flašinet.

Neznámeho v rohu to zaujalo. Vždy mal husle rád, občas na ne hrával na stretnutiach s priateľmi. Nielen poéziou, aj hudbou dokázal očariť dievčatá. Mal rád divoké dievčatá, nie sladkobôľne, stále sa chvejúce a poslušne milujúce. Tak si to kedysi zapísal do svojho denníka. Nezaprel v sebe básnika s ľahkou vzrušenosťou. Niektoré sa v jeho živote len tak mihli, iné sa mu hlboko zadreli pod kožu, no nakoniec len jediná kráčala ako čierna nevesta za jeho truhlou, Marie Koldová.

Zdalo sa mi, že sa Neznámy nakláňa smerom k znejúcej ninere, zaplavený spomienkami. Nedokázala som rozoznať jeho tvár, no z tieňa vystupovalo svetlo bielej astry, ktorú mal zastrčenú v klope saka. Tá biela farba smútku predznamenala jeho ďalší osud.

Už som nemala čas pozorovať Neznámeho. Rozbory básní pokračovali v  hlbokom a chápavom duchu. Súťažiaci objasňovali, odhaľovali, vysvetľovali a porotcovia kontrovali, chválili, usmerňovali. Vzájomné porozumenie bolo jasnou cestou k dobrej poézii. Občas zaznel smiech, keď niekto prirovnal viazaný verš k lyžiam. Buď ovládate vy lyže, alebo lyže ovládajú vás, je v tom výrazný rozdiel.

Neznámy sa pohodlne a trochu sa mi zdalo aj spokojne usadil pod fikusom Benjamínom. Občas po zaznení veršov súhlasne prikyvoval, ako pri Alfredovi Tothovi, ktorý získal prémiu súťaže Wolkrova Polianka.

Podali mu nabitý revolver

Roztočil bubienok a vystrelil

Prečo zbraň stále dostanú ľudia

s modrými očami a blond vlasmi

Je v tom niečo zvláštne desivé

Akoby nám naše telá vraveli

Všetko je vpísané v nás

Lenže je to zle čitateľné

Preto asi vystrelil

Zotrel ochrannú vrstvu

Aby uvidel a pochopil

Je zaujímavé

Koľko toho skrývame

Akú daň za to platíme

Prečo v tme vidíme a chápeme viac

Písmo na slnku bledne

Aj keď je stále čitateľné

Písané tvojou rečou

Kľúč k porozumeniu chýba

 

Slová sa sypali až do neskorého večera. Neznámy v rohu sa mi zdal priesvitný ako sneh, slová si v ňom vytvárali stopy, minulých zabudnutých, aj budúcich, ešte nejestvujúcich, zneli ako tie, ktoré nestihol napísať. V jeho mlčaní sa vynáralo nekonečné množstvo slov, ktoré mal vždy tak veľmi rád.

Dnes je má těžká hodina.

Chlapecké srdce mi zemřelo a sám v rakvi jej vynáším

A zemřelým trpě, trpím i tím,

které mi v prsou se roditi počíná.

 

Nakoniec zaznel aj  poetický hlas Magdalény Martiškovej, laureátky súťaže Wolkrova Polianka 2021 v autorkinej neprítomnosti, cez jej báseň:

 

nakoniec si aj tak ľahneme

na tomto gradiente

niekde medzi podlažia

budeme sa hadiť

až sa zmeníme na poplazy

potiahneme tepny pozdĺž blokov

vytvoríme možno ďalší zakladač

migračnú identitu v ňom vytrieme dosucha

a medzičasom vymrieme

ty po praslici

a ja pomlčím

 

Mlčky sme na druhý deň kráčali snehovou cestičkou v lese. Za ruku som šmykľavým snehom viedla Neznámeho. Bol tichučký ako kniha. Túto cestu dôverne poznal. To on viedol mňa. Mlčal slovami, ktoré sa neodvážil nahlas vysloviť. O smrti len potichu, šepkal mi, keď sme sa brodili snehom pod končiarmi tak vysoko a blízko, že sme museli hlavu zakloniť, aby sme videli ich vrcholce. Za nami sa beleli stopy, kým ich roztopí slnko, aspoň čosi po nás zostane.

Pri jazierku Neznámy zastavil, sadol si na lavičku a stíchol. Ostatní básnici prešli drevenou lávkou ku kameňu, na ktorom bola pamätná doska s nápisom:

Zde sedával Jiří Wolker, básník, jenž miloval svět a pro spravedlnost jeho šel se bít, dřív, než moh´srdce k boji vytasit, zemřel mlád, dvacetčtyři let.

Mladé dlane sa dotýkali chladného kameňa a namiesto kvetov položili básnikovi k nohám svoje verše:

Holub, ktorý náhle vzlietol z tvojej hrude, nastolil mier na zemi.(Casper)

Boli približne v rovnakom veku ako neznámy. Oni však z Polianky odídu po svojich, jeho v kóme zvyšných pár dní odviezla matka v nákladnom vagóne. Posledné, čo jeho živé oči videli, boli tieto krásne hory, kus neopakovateľného sveta, z ktorého sa mu ťažko odchádzalo. Pochopila som to z úzkostného nepokoja veršov, ktoré k nemu prichádzali, keď tak veľmi nechcel odísť.

Ale básnik Jiří Wolker v skutočnosti z Tatranskej Polianky nikdy neodišiel. Zvíťazil nad smrťou písaním. A víťazí dodnes, pretože každý rok vďaka súťaži Wolkrova Polianka ožíva v mladých básnikoch, ktorí pokračujú tam, kde on spriesvitnel.

Kým som odišla, bola som sa rozlúčiť, s básnikmi a kvetmi. V Domove spisovateľov Timrava sa darí kvetom aj poézii. Rozumejú si, rozprávajú rovnakým jazykom, ktorý je strážcom významov, kvitnutia a prítomnosti. Zároveň si tie najkrajšie kvety a verše ponechávajú v sebe hlboko ukrytú hádanku, ktorá vzrušuje hľadanie. Budúcnosť je našťastie plná tajomstiev, čo nás spájajú s minulosťou.

V spätnom zrkadle sa mihol tieň Neznámeho, Jiří Wolker nám kýval  na rozlúčku.

Přišel jsem na svět,

abych si postavil život

dle obrazu srdce svého.

 

 

 

 

Zuzana Cascino

Zuzana Cascino

Bloger 
  • Počet článkov:  23
  •  | 
  • Páči sa:  262x

Som bývalá novinárka, ktorá sa rozhodla opustiť svoju profesiu. Teraz pracujem ako fyzioterapeutka s ťažko postihnutými deťmi. No dianie okolo mňa ma často núti vyjadriť sa. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

50 článkov
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

42 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
SkryťZatvoriť reklamu