Novembrové pamäte Thonetiek a odložené krídla.

17. november Novembrové aktivity študentov. Vtedy a dnes.

Novembrové pamäte Thonetiek a odložené krídla.
Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Cestu do Bratislavy k Uršulínkam poznám už skoro naspamäť. Dnes mi však moju trasu narušili policajné zátarasy. Na Staromestskej viac ako desiatka policajných dodávok, všade blikajúce majáky. Trasa do centra uzatvorená. Neviem, kam zmizli všetky autá, keď som sa ja s mojou Bublinou ocitla pred policajnými zátarasami. No navigácia bola naliehavá. Odboč! Odboč! Ale ako? Tak som obišla zátarasy cez prázdne električkové koľajisko. Policajti ma nezastavili, len mi milo zakývali z obrneného auta, pri ktorom sa práve fotila rodina s deťmi. Malí chlapci boli nadšení.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Užívala som si prázdne cesty v centre. Všade iba ja. Len čo som vyšla z podzemného parkoviska, stretla som mladého muža. Odhadla som ho, že tento isto bude poznať klub Bohéma. Poznal. Dokonca ma kúsok odprevadil.

Ulice boli pokojné. Ľudia popíjali kávu vonku pri vysokých stolíkoch. Deti poskakovali s upírskymi zubami z kečupových hranoliek. Občas si oblizovali prsty, vlasy a iné časti zababrané od hamburgera. Mesto si užívalo voľný deň.

17.november.

V klube Bohéma sa mi páčili stoličky. Tieto Thonetky z točeného dreva sú také oblo krehké. Mám tiež dve doma. Tu ich bolo plné hľadisko. Neboli retro len naoko, ale naozaj.

Skryť Vypnúť reklamu

Premýšľala som, odkiaľ ich sem doniesli. Asi z nejakého divadla. Možno si niektoré pamätajú aj slávne zadky, možno na nich sedel pán Lasica, alebo dokonca Jožko Króner. Či pred rokmi Fedor Gál, alebo Milan Kňažko. To bola česť pre Thonetky niesť taký slávny zadok. Dnes už máme rozmaznané zadky, kultúru si chceme užívať v pohodlných kreslách. Ale študentom sú dobré aj tieto krehké a tvrdé Thonetky.

A študentov tu bolo dosť. Keď moderátor programu Literárne soirée Marcel Nemec spomenul výročie Nežnej revolúcie, ktorá prebiehala pre 32 rokmi hneď vedľa na ulici, vyzval publikum, aby zdvihol ruku ten, čo tiež vtedy štrngal kľúčmi na uliciach. Nezdvihla sa ani jedna ruka.

Skryť Vypnúť reklamu

Literárne soirée organizuje už od roku 2012 Michaela Piesyk. Vystupovala som už na viacerých a vždy tam vládla príjemná atmosféra. Mladí autori a študenti píšu poéziu, aj poviedky. Priznávam, že veľmi dnešnej mladej poézii nerozumiem. Je iná, no plná obrazov, ktoré ma vedú k emócii, niekedy zvláštnymi cestami, ale vedú. A niekedy je to len slepá ulica na konci ktorej nikto nebýva. Ale páči sa mi to nadšenie. Publikum tlieskalo, niekedy aj dupalo a nahlas chválilo autora. Spontánne reagovali priamo na text. Zoči voči. Autor, text a poslucháč.

Začala som mať obavy, ako toto mladučké publikum zareaguje na moju poviedku Dedo. Keď som dočítala, chvíľu bolo ticho, potom začali tlieskať. Nevidela som do tmavej sály, no hneď po mojom vystúpení nasledovala hra na pílu. Janka skutočne hrala na naozajstnú pílu. Znelo to unikátne. Clivo.

Skryť Vypnúť reklamu

Cez pauzu prichádzali ku mne ľudia a rozprávali mi, ako si pri mojom čítaní spomenuli na svojich dedov, či babky. Rozplakala som ich. Aj rozosmiala. Boli dojatí. A ja tiež.

Smiech. Vrava. Rozbité sklo. Priateľské pokriky. Štrnganie. Na chvíľu som privrela oči a predstavila si atmosféru študentských klubov spred 32 rokov. Vtedy to boli určite napäté chvíle, cítili strach, aj eufóriu. No študenti sú stále rovnakí. Plní nadšenia, plánov. Na ulici vedľa Bohémy sa dnes neštrngá kľúčmi a nebojuje za slobodu. Dnes už študent môže pokojne o sebe povedať verejne a do mikrofónu, že číta bibliu a počúva Velvet underground. Aj poézia je slobodnejšia a voľnejšia. A stále medzi nimi obľúbená. A to je dobre.

Na Thonetke predo mnou sedel mladý muž. Na kolená si usadil dievča. Už nebolo iné voľné miesto. Obávala som sa o krehké nohy Thonetky, aj sa mi chvíľu zdalo, že sa všetky štyri trochu trasú. Ale to nebolo váhou dvoch zamilovaných, ale túžbou ešte chvíľu počúvať poéziu a do štrbín medzi operadlom si zapisovať spomienky na ďalšiu generáciu študentov, ktorá je rovnako plná očakávaní a nadšenia ako všetky pred nimi. A Thonetka o tom za svoj dlhý život veru čosi vie.

Cestou na parkovisko som sa ako vždy zastavila pri soche v záhrade na Uršulínskej. Stále sedí trochu unaveno na lavičke a pozerá na svoje, na chvíľu odložené, krídla. Noci a dni okolo neho plynú, hudba hrá, ľudia rozprávajú, kroky sa približujú a vzďaľujú. Všetko sa mení a zároveň opakuje. Možno je svet niekedy trochu našikmo, no aj tak nedeľné zvony zvonia vždy rovnako. Užíva si pevný bod zeme pod nohami. No keď všetko okolo stíchne, v tej jedinej chvíli, keď vesmír prikryje zem ako čierny klobúk, oblečie si krídla a vzlietne ku hviezdam.

Zuzana Cascino

Zuzana Cascino

Bloger 
  • Počet článkov:  16
  •  | 
  • Páči sa:  186x

Som bývalá novinárka, ktorá sa rozhodla opustiť svoju profesiu. Teraz pracujem ako fyzioterapeutka s ťažko postihnutými deťmi. No dianie okolo mňa ma často núti vyjadriť sa. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Róbert Ďurec

Róbert Ďurec

1 článok
Adam Valček

Adam Valček

6 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

5 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

2 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

3 články
Skryť Zatvoriť reklamu