Prišla ku mne na ambulanciu mladá mamička s dvojročným dievčatkom. Zdalo sa jej, že dcérka čudne vytáča kolienka pri chôdzi. Tak sa chce opýtať, čo s tým.
"Veď predsa nebude mať nohy do x." Zdesene na mňa pozrela.
"Nie, nebojte sa, nebude. Má len trochu slabé bruško a celý trup. Keď sa narodila, nemala žiadny problém?"
Matka chvíľu mlčala. Potom s odhodlaním brániť svoje presvedčenie, odpovedala.
"No mala som s ňou cvičiť, keď bola malá, ale ona tak plakala, že som to nechala tak. Nebudem predsa trápiť vlastné dieťa. Aj tak sa naučila chodiť, bolo by zbytočné ju týrať cvičením."
Usmiala som sa. Už som to počula toľkokrát, že som sa naučila nereagovať. Teraz, v tejto chvíli urobím všetko preto, aby som dievčatku pomohla. To, čo bolo, lepšie povedané, malo byť a nebolo, už aj tak nezmením.
Ale to, čo nasledovalo, som ešte nezažila. Mladá mamička mi predkladala potvrdenie o prekonaní Covidu.
"Mali sme to pred dvomi týždňami, ale už sme negatívni. Priateľ to doniesol z roboty. No, poviem vám, nebola to sranda. Malá mala horúčky týždeň, ja tiež. Nejako sme sa o seba postarali. Ale hlavne, že to máme za sebou a dostali sme toto potvrdenie. Aj sme to tak chceli, lebo to očkovanie je hnusoba. Napichajú do vás chémiu a ani neviete, čo to s vami urobí."
Znovu som sa usmiala. Zdá sa, že dnes tento zhovievavý úsmev bude nevyhnutnosťou. Ale pri ďalších vetách mladej mamičky mi zamrzol.
"No, len jedno ma štve, že som tehotná a ten covid isto to decko poškodil, tomu verím. A ja postihnuté decko nechcem. Lenže môj gynekológ mi najskôr chce urobiť vyšetrenia, testy a neviem čo ešte. Ja čakať nebudem, ešte je to len na začiatku, zoženiem si tú potratovú tabletku."
"Potratovú tabletku?"
"Áno, kamoška si ich kupuje v Rakúsku. Do dvoch dní je to preč a bude pokoj."
"A nechcete si to predsa len ešte rozmyslieť? Veď to malé môže byť úplne v poriadku a čo keď to je tiež takéto krásne dievčatko?"
Sklonila som sa k jej malej dcérke. V očiach malo dievčatko iskrivé znamenie potmehúda. Za tie roky práce s deťmi, viem čítať tieto znamenia. No mihol sa tam aj smútok a obavy. Ticho sa hrala so žirafou. Podávala som jej loptičky, keď ma odpoveď mladej mamičky zamrazila.
"Už som rozhodnutá. veď všade hovoria a píšu aký je ten covid hrozný, čo všetko v tele poškodí a aké následky potom zostávajú. To ja nebudem riskovať. Okrem toho, my teraz chceme chlapca."
O týždeň sa mi prišli znovu ukázať na ambulanciu ako im ide cvičenie. Dievčatko si vyzlieklo biely kožuštek, opatrne ho uložilo na stoličku a s rovnakou dôkladnosťou sa postupne vyzliekalo a ukladalo si veci na kôpku. Potom si ľahlo na podložku a bez jediného slova mi predviedlo dva cviky, ktoré som im odporučila. Jej mama ju len občas napomenula. Niečo také som ešte v mojej rehabilitačnej praxi nezažila. Prekvapene som dievčatko pochválila.
"A to je všetko? Toto jej má pomôcť, aby nemala krivé nohy?"
"Postupne budeme cvičenie meniť podľa toho, ako sa to bude zlepšovať."
"No to som zvedavá. myslela som, že ju budete nejako liečiť, nie že jej dáte pár cvikov."
Zhovievavý úsmev.
"A vy sa ako máte?" Opatrne som sa opýtala.
"Dobre. Už je potom, je to našťastie preč. Tá tabletka je super. Už len dúfam, že mi mrcha skoro skončí. Po tom potrate je krvácanie brutálne."
Brutálne. To slovo mnou otriaslo. Áno, také mi pripadá rozhodovanie o živote niekoho, kto nemá žiadne práva. Keby to bola aspoň vina niekoho. Lenže je to iba pasca praktickej ľahostajnosti, povrchnosti, do ktorej sme sa všetci chytili. Spoločnosť praktická, moderne priama, utkala tieto pavučiny dôkladne. Ani nepostrehneme a sme tam. Chytení v bezfarebných rozhodnutiach, ktoré tkajú budúcnosť. Svet plný priesvitných hrobov v ktorých sú skryté aj naše hroby.
A tak aspoň píšem pre tých nenarodených. Slová ako snehové vločky pokrývajú zem. Po bielej píšem odtlačkami stôp túto spomienku. Aspoň niečo po ňom zostane.
