Cestou-necestou ( )
Keď sa vysmiaty stretávali so zamračeným náčelníkom Fodorom, ešte netušili, čo ich dnes čaká. Predstava včasného odchodu sa rozplynula hneď po telefonáte so spolubojovníkom Jurajom, ktorý oznámil meškanie. Juraj mal to šťastie a narodil sa znova, keď ho na dialnici v 130 km rýchlosti obehlo vlastné koleso a pred ním sa vetrali so širokými zadkami kamióny. Prežil, dorazil a hurá na výlet.
Veselo nám začalo byť aj vtedy, keď sme sa dozvedeli, že náš autobus značky mercedes, nemá klímu. Má okná, ale nedajú sa otvoriť. Našťastie mal funkčné strešné okná, 2 kusy, po záhorácky 2 kuse, vzor autobuse :D sa mi lúbi tá záhoratčina :D Ja dzífče z východu a takto mosím uákat :D, ale nie o tom je dnešný príbeh.
Natrepali sme všetko potrebné a to doslova a vyrazili na cestu-necestu. Cez strešné okná fúkal prudký vietor, čo niektorí spolusediaci znášali ťažko, najmä ich oči, uši a vlasy. Náčelník sa obetoval a presadol si. Tak získal zadarmo krásnu fúkanú, čoskoro mu ju však uhladil dážď, ktorý začal padať z neba ako na želanie a dažďové kvapky sa príjemne, nezdvorilo tlačili aj k nám do stroja času.
Cesta ubiehala, nadišiel čas na večeru. Posádka začala hodovať, autobusom rozvoniavali šnicle, fajnové keksíčky, čokoládky, domáce broskyne, v tuhom aj tekutom stave. Ja som si z batôžka vytiahla svoju misku ryže s varenou zeleninou, strukovinou a čerstvým zeleninovým šalátom. Pekne som si začala každé sústo vychutnávať a 40-krát prežúvať. Zvyšok posádky sa tváril rôzne, niektorí ma ľutovali, iní obdivovali. Mne to však ozaj chutilo :) Dala som sa na boj a bola som odhodlaná v ňom aj zotrvať. Boli to moje posledné tri dni z 36 dňovej detoxikačnej ryžovej kúry. Hrdo som odolala všetkým "fajnovým" pochutinám. Šofér nejedol. Za to si však väčšinu cesty telefonoval akoby sa nechumelilo. Občas manévroval s volantom, lebo ho jednou rukou takmer neudržal. Fakt dobrý pocit na začiatku cesty. Nevydržala som to a pána šoféra som upozornila na to, že v autobuse nie je sám a, že dokonca nevezie zemiaky, ale ľudí, tak nech na to prosím myslí.
Zotmelo sa a búrka nabrala na sile. Oblohou lietali blesky a hrom sa intenzitou svojho zvuku tiež nedal zahanbiť. Dochádzal kyslík, šoférovi sa rosilo predné sklo, už takmer nič nevidel. Rozhodla som sa pripútať. Bezpečnostný pás som však mala odtrhnutý a zasunutý medzi sedadlami. Tak som sa z hlboka nadýchla a myslela pozitívne. Keď sme však prechádzali cez Strečno a šoféra som videla nalepeného na prednom skle, ktoré neustále utieral, ale aj tak nič nevidel, dokonca to aj vykrikoval a stále nespomaľoval, tak mi už nebolo všetko jedno.
V tom to prišlo. Rana, autobus podskočil a my sme zastali. Pod skalou v tme, v búrke a bez kyslíka. Fajnová situácia. Ked hrdina Janko konečne našiel v tom zmätku Zuzkinu nabíjačku, mohli sme začať riešiť what next. Našťastie sa šofér roka dovolal kolegovi, ktorý vraj pre nás príde. Musíme sa však dostať k najbližšej benzinpumpe, lebo medveď. Časť autobusu, vypromilovaná, bola za to, aby sme išli, druhá časť, aby sme ostali na mieste, nevieme predsa, čo prejdenie toho balvanu spôsobilo za škodu. Ale pozor, .... šofér roka rozhodol a my sme sa pohli. Silou svojej vôle sme dotlačili autobus k najbližšej benzinpumpe. Na benzinke si spolubojovníci kupovali kávičky, keksíčky, čokoládky, chipsy, malinovky a iné tekuté preháňadlá. Ja som si pila svoju minerálku. A fakt mi bolo dobre :)
Po dvoch hodinách dorazil náš nový autobus. Nebol to mercedes, ale bol vo skvelom stave a so skvelým šoférom. Mohli sme sa v pokoji "vyvaliť" a pokúsiť zaspať. Nad ránom, okolo 4:01 :) sme dorazili do cieľa. Rozbití, ale živí a zdraví :) Odohrali sme skvelé predstavenie, pre srdečné východniarske publikum, kus seba sme nechali v Michalovciach a spokojní sme vyrazili na dlhú cestu do Senice :) Česť našej odvahe :)
