Život v Nemecku - prvé týždne

Manžel začal chodiť do práce a ja som sa mohla s deťmi venovať prieskumu okolia. Medzi prvé zastávky v okolí patrili miestne ihriská. Klasické preliezky, ktoré poznáme zo slovenských sídlisk tu nenájdete. Deti lezú zásadne po lanových konštrukciách, ktoré sú spravidla konštruované do viac ako slušných výšok. Často myslím na to, že raz jeden z mojich synov nebude vedieť, ako dole...budem totiž musiet za ním...

Prekvapili ma parky, presnejšie lesoparky. V okolí je ich hneď niekoľko. Lesoparky sú celú jeseň plné dubákov a kuriatok, kedže Nemci huby vôbec nezbierajú (naopak, sú ochotní zaplatiť za malú krabičku húb v obchode aj bezmála 5 Eur - aké nepochopitelné pre slovenské hubárske srdce)...A ani vo sne by ma nenapadlo, že budem na Slovensko rodičom poštou posielať sušené hríby z okolia Frankfurtu. I stalo sa. A to hneď prvú sezónu.

Najviac voľnočasových aktivít vykonávajú dôchodcovia (celkom prirodzené, tí v produktívnom veku makajú do večera a sú radi, že sú doma). Sú všade, vždy a zdá sa, že sú nesmrtelní. Úprimne, očarilo ma to. A v mnohých prípadoch nejde o vysoké vstupné náklady, ale o prístup k veci. Ich životný štýl je chytľavý a postupom času som odhalila viaceré súvislosti. Vnúčatá sú fajn, ale ich myslenie je absolútne odlišné od myslenia našich starých rodičov. Najprv mi to prišlo nepochopiteľné (predsalen, slovenskí starkí sa idú pre deti a vnúčatá potrhať a považujeme to za normálne . Ďakujem za všetko, mami...), ale postupne som pochopila, prečo...Dôchodcov veľmi často vídať v prírode, za každého počasia. Stretnete ich v lese s trekingovými palicami, vidíte ich brázdiť cyklistické chodníky, prechádzať sa pri rieke, hrať bowling, chodiť na pivo, skrátka, mať viel Spaß. Dámy v rokoch sú evidentne mladé duchom. Obliekajú sa do svetlých a farebných vecí, ani pri športovo-relaxačnej činnosti nezabudajú na makeup, bižutériu, prípadne nejaké tie korálky. A zďaleka nejde o drahé značkové oblečenie. Medzi najobľúbenejšie obchody tu patrí Lidl a konkurečný, charakterom rovnaký maloobchod - Aldi. Ceny za oblečenie v nich paria medzi najnižšie, čo poznáme aj zo Slovenska. Z ich pohľadu stačí zotrvať medzi ľuďmi, nezatvárať sa doma a pokecať si s rovesníkmi. Stáva sa mi casto, že sa prihovoria a celkovo mám z nich príjemný pocit. Zo života sa snažia vyťažiť maximum a sú sami pre seba dôležití. A to je asi ten správny recept na pohodu v duši. 


Priamy súvis so životom seniorov má starostlivosť o deti. Prvé týždne som rozmýšľala nad tým, aké to bude bez babiek a dedkov. Kto pomôže, ak bude prihárať. Kto vyzdvihne deti zo škôlky, zostane s nimi
v prípade choroby, ako sa to bude dať "zalepiť". No jednoducho. Presne tak, ako to funguje v drvivej väčšine rodín s malými deťmi. Celý tento spôsob mi tu pripadá absolútne prirodzený a rokmi zabehnutý. V prvom, druhom, aj v poslednom rade sú tu pre deti rodičia. Ak deti ochorejú, doma sa pri nich striedajú. Na moje prekvapenie si tu veľmi pomáhajú kamarátky a priateľky, ktoré sa získali vzájomným spoznávaním rodičov v škôlkach. (Systém škôlok je tu veľmi zaujímavý, zaslúži si samostatný blog). Často si deti strážia navzájom. Ak niektorá musí ísť ráno do práce skôr, prinesie svoju ratolesť kamarátke, ktorá ho spolu so svojim dieťaťom odnesie do škôlky. Rovnako to funguje aj pri vyzdvihnutí zo škôlky či školy. Keď má drobec popoludní nejakú mimoškolskú aktivitu a jeho mama má byť ten čas v práci, dohodne sa vopred s nejakou mamičkou, ktorej dieťa chodí na rovnaký krúžok, aby dozrela po škole aj na jej potomka. Nabudúce si roly vymenia. Preto je strategicky veľmi výhodné tvoriť si priateľstvá s mamičkami detí z kolektívu a predškolské zariadenia svojimi aktivitami tento zámer plne podporujú...

S mnohými vecami som si poradila zo začiatku bez väčších problémov. Banku, úrady aj lekárov pre rodinu som vybavila v angličine. Keďže sme tu boli krátko, všetci to akceptovali a uvítali, že môžeme vzájomne komunikovať . (Po roku pobytu sa ozývam v nemčine. Ide to o dosť pomalšie a niekedy až komicky, ale spolupráca plodí celkom fajn úrodu. Musím sa rovná chcem, takže smelo posúvam svoje limity.) Naivne som si prvé dni nastavila navigáciu do slovenského
jazyka (hrozilo mi, že pri nemeckom výklade netrafím ani do cieľa, nie ešte domov...). Menu na mobile, pevnej linke, wifi
rádiu, telke a ostatných spotrebičoch som aktivovala v angličtine a pre veľký úspech sme do satelitného prijímača
zasunuli slovenskú Skylink kartu, aby deti nezabudli...zlé, zlé, všetko zlé...Keď som vybavovala poistenie na auto, došlo mi
...zbytočne som študovala zmluvu so slovníkom v ruke...mnohé slová sú zložené a dlhé na pol riadka. Ak človek nevie, ktoré je
kmeňové, zhorí ako zápalka. Nehovoriac o napísaní nejakej odpovede. Toto bolo ďaleko za môj horizont.
Tak som sa zapísala na kurz...a tu začala iná sranda.