To, že mám manžela Slováka považujem za skvelú výhodu. Za dverami nášho domova máme Slovensko v tej pravej podobe. Prenášame tradičné zvyky a výchovu našich rodičov na naše slovenské deti a kultúrna jednota nám to v mnohom zjednodušuje. Našim domácim jazykom je samozrejme slovenčina, čo zabezpečí deťom fixáciu jazyka aj po rokoch v zahraničí (keďže rýchlosť učenia sa cudzieho jazyka je u detí závratná a to môžem jedine potvrdiť). Na Vianoce máme kapustnicu, rybu a šalát, na Veľkú noc ma chlapci oblievajú a na meniny si darujeme milú drobnosť(meniny sa v Nemecku neoslavujú).
Musím však priznať farbu. Niekedy je človeku smutno. Niekedy chýba ten pohľad z okna na nádherné zelené kopce okolo. Namiesto toho vidí nekonečnú rovinu a na oblohe visieť niekoľko lietadiel. Niekedy by človek tak rád zašiel na pohárik kvalitnej slovenskej hruškovice so starými kamošmi pokecať a aktivovať reset. Niekedy sú situácie, keď to domov ťahá „jak šľak". Takéto obdobie zvyčajne pretrváva pár dní po dovolenke na Slovensku. Zakaždým sa zhlboka nadýcham starej dobrej atmosféry, dušu láskavo ale intenzívne pohladí stretnutie s priateľmi, babkine koláče chutia oveľa lepšie ako celé tie roky... Neriešia sa platy, politika či iné konfliktné témy. Ľudia sa tešia zo vzájomnej blízkosti a to nemá chybu.
Keď sa vraciam späť, cítim sa skvelo. Mám vždy po návrate jeden zvyk. Sadnem si ku kalendáru a na niekoľko mesiacov dopredu si poznačím, kedy sa blíži ďalšia dovolenka a kedy najbližšie privítame priateľov po čerstvých dohodách u nás v Nemecku. Je príjemné uvedomiť si, že naše kontakty zachovávame naďalej aj v osobnej podobe a všetky dobré vzťahy akoby vzrástli na hodnote.
A tak pokračujeme v realite, ktorá sa v podstate od tej slovenskej nelíši. Povinnosti a bežné starosti riešime rovnako ako tí naši najbližší tisíc kilometrov na východ. Ráno deti do škôlky, práca, popoludní utieranie soplíkov a zadočkov, odpovedanie na milióny zvedavých otázok, napomínanie a motivácia, večera, zaľahnúť a odpadnúť k spravodlivému spánku. Normálny život normálnej rodiny s dvoma malými milovanými zbojníkmi. Krásna jednoduchosť.
No a so Slovenskom v srdci mám už na ďalšie týždne o zábavu postarané. Minulý rok som na úvod Adventu vychovávateľkám v škôlke darovala pár slovenských medovníčkov. Dnes ma poprosili, či by som ich neupiekla na Adventné trhy pre verejnosť. Mám si vraj povedať cenu. Takže idem zamiesiť cesto a porozmýšľam. :-) Lebo taký ozajstný, ručne maľovaný slovenský medovník, to nie je len tak.
