Ak by sme prizvali k diskusii niekoľko párov rodičov a položili im rovnaké otázky o prístupe k deťom v konkrétnych situáciách, je veľmi pravdepodobné, že by sme rovnaké odpovede nenašli. Je to individuálne nielen kvôli charakterovým črtám matky a otca, ale aj v závislosti od ďalších faktorov ako sú počet detí, vekový rozdiel medzi nimi, spôsob fungovania rodiny (sami, viac generácií), časové možnosti, zvyky výchovy z obdobia detstva rodičov a tak ďalej a tak ďalej.
Nové teórie jednoznačne odporúčajú strániť sa fyzického trestu typu po zadku, či nebodaj raz za uhorský rok jednu výchovnú. Nie je to správne a je to asi aj hanba. No ten, kto sa prizná, že to v detstve okúsil, je férový.... (Tým neobhajujem fyzické tresty, ale pojem tvrdá ruka. Nech si za tým predstaví každý, čo chce). Teraz je to iné. Na jednej strane kolujú články o tom, že rodičia dnešnej doby zlyhávajú, chybia a deti sú horšie.Na strane druhej, sú zdroje preplnené najdokonalejšími publikáciami, fórami a poradňami s exaktnými postupmi, ako donútiť deti počúvať. Vznikla hotová veda, ktorá neustále vyplavuje stovky zaručených rád. To je veľmi pôsobivé, zaujímavé a poučné. Koniec koncov, papier (a internet) znesie všetko.
Je teda táto doba iná? Ale áno. Načo si kresliť medové fúzy. Vraj tradícia velí nepísané pravidlo prísnejšieho prístupu otca v porovnaní s matkou. Môže byť. Čo však v prípade, ak je otec s deťmi kvôli zamestnaniu iba zlomok času bdelosti detí? Je prísnejšia mama v rodine neštadnardný prvok?Nie náhodou často realita? Kedysi šli tato na pole a mama zostávali doma s hŕbou drobcov, ktorí strážili jeden druhého a domov si odbiehali pre chlieb s masťou. Mama nevychovávala v takej podobe a v takých podmienkach ako v súčasnosti. Dnes nie je možné deti vypustiť bez dozoru, ako sme to zažívali my. Mama musí s nimi. Všade. A čas je nemilosrdný. S budovaním rešpektu pred rodičmi (vlastne dospelými všeobecne) a základnými pravidlami sa nedá čakať do školského veku. Lebo ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko. Už keď budem Jano, neohneš ma, mamo.
Často práve my, takzvané Husákove deti, čo sme okúsili neoblomné prístupy rodičov a učiteľov, sme sami výchovnými témami. Svet je tvrdší, náročnejší a nekompromisnejší ako kedysi. Také sú aj deti. Komplikovanejšie, smelšie, drzejšie. Ale aj vzdelanejšie, múdrejšie a šikovnejšie ako sme boli my v ich veku. Sú viac mimo našej kontroly, aj keď na nich visíme oveľa tesnejšie ako to robili naši rodičia. Zvláštne. Niečo sa definitívne mení a sme toho súčasťou. S nekonečnou snahou potíme kvapky pri stavaní mantinelov, no v noci nás budí pocit, že ich dokážu pokoriť. Ako mama dvoch malých nádejí by som rada vedela správny postup. To ale nie som sama...
