Zvýšila som hlasitosť a začala si spievať. Chlapci si pred mojim žalostným výkonom zapchávali uši. Miško ako tretiak začal v škole s vážnou angličtinou až tento rok, Filip ju v druhom ročníku vníma zatiaľ iba vo svojom voľnom čase.
Miško: “Tú pesničku poznám, ale ty spievaš strašne. Prepáč.”
Filip: “Aj ja to poznám. To je predsa Michael Jackson. O čom spieva?”
Ja: “Je to výborný text. Spieva o tom, že je jedno, kto je akej rasy, kto v čo verí, či odkiaľ pochádza, ale je dôležité, aký je vo svojom vnútri. Rozprávame o tom stále aj doma, vy v škole a ľudia všade na svete. Nielen tu, v Nemecku. Pesnička má veľmi pekný videoklip. Môžeme si ho spolu doma pozrieť”, navrhujem nadšene.
Miško: “To by bolo super. Ešte som ho nevidel.”
Filip: “Ani ja nie! Pozrime si ho!”
Doma sa posadíme už aj s tatíkom na gauč, chlapci bez slova popíjajú čaj a čakajú na hlboký umelecký zážitok. Zvolili sme najdlhšiu, približne 11 minútovú oficiálnu verziu videoklipu s Macaulay Culkinom, ktorý sa v úvode minipríbehu poháda s otcom kvôli hlasnej hudbe.
Náhle sa na scéne objaví Michael Jackson. Má oblečenú bielu košeľu, tielko, čierne nohavice, biele ponožky a čierne mokasíny. Tancuje parádne, to sa musí nechať. Začína spievať.
Miško: “To je kto?”
Ja: “No predsa Michael.”
Miško: “Toto? Veď je to nejaká žena. To nemôže byť on.”
Filip: “Mamka, to je nejaké dievča. Kde je Michael?”
Pozrieme s mužom na seba a vzápätí odpovedám:
“To je Michael. Možno vyzerá trochu ako žena, ale je to on.”
Miško: “Hmmm…” Nakloní hlavu nabok a sleduje ďalej.
Michael spieva s Indiánmi, s Rusmi, rapuje na schodoch, skladba sa končí, klip však pokračuje. Čierna puma vychádza na ulicu a mení sa na Michaela.
“To ešte nie je koniec?”, opýta sa Filip.
“Kdeže. Teraz to poriadne rozbalí.”
Michael predvádza svoje typické kreácie, berie akúsi železnú tyč a na zaparkovanom aute začne rozbíjať všetky okná. Vyskočí na strechu rozbitého auta, chytá sa opakovane za rozkrok, kadejako si ho hladí, vzdychá a vykrikuje. Chalani pozerajú, začínam sa cítiť nefalšovane trápne. Zvuky topánok Michaela preruší Miškov hlboký vzdych:
“Ja sa ani nečudujem, že bral drogy a že sa nakoniec predávkoval. Veď to bol chudák. Vyzerá ako žena, namiesto tanca sa drží takmer v kuse za penis, dookola vykrikuje akoby od bolesti a rozbíja všetko, okolo čoho ide.”
Filip: “A niečo lepšie nevymyslel?” Pozerá na mňa svojími veľkými hnedými očami.
Ja: “Ešte niečo vám ukážem. Pesnička sa volá Thiller.”
Miško: “Tú tiež poznám. Ale klip som ešte nevidel.”
Ja: “To je taký akože horor. Ten tanec, ktorý tam je, sa stal na celom svete veľmi známy. Volá sa Thiller Dance a napodobňovali ho snáď všetci tanečníci vo svojej dobe. Dodnes je to jedna z najznámejších skladieb na svete.”
Filip si zhlboka vzdychne a hovorí: “No daj.”
S mužom cítime ďalší trápny moment v kostiach, ale skúsime to.
Klip začína strašidelnou scénou z filmu, kde sa Michael mení na moštrum. V najnapínavejšom momente strih, Michael Jackson sedí s frajerkou v kine a nadšene tlačí do hlavy popcorn. Frajerka ho vyzýva, aby šli preč.
Ja: “ To je Michael. Ten v červenej koženej bunde.”
Miško: “Heeeee? Veď to je úplne iný človek. Ty si to pletieš. Toto je muž, černoch a tam to bola nejaká čudná žena a mala bielu pleť.”
Pozriem na muža, potichu sa smeje a myká plecami.
“No je to on. Podstúpil niekoľko plastických operácií a potom vyzeral inak.”
Filip: “To je všetko veľmi čudné, čo nám tu ukazujete.”
Miško: “Toto sa vám naozaj, ale naozaj páčilo? Veď je to celé úplne na hlavu.”
Klip pokračuje. Michael kráča popri frajerke na tmavej ulici a spieva “ I’ll save you from all the terror on the screen.”
Chlapci už poklepkávajú nohou, pozerajú sa po sebe, chichúňajú sa, ťukajú si na čelo, prestáva ich to baviť. Miško náhle poznamená: “Aspoň tomu som konečne rozumel, keď je už on taký zváštny. Scream je krik, výkrik.”
Ja: “Nie, to nie je scream. Spieva screen. Posledné písmeno je dôležité. Screen je obrazovka, napríklad na televízii, alebo na tablete.”
Filip nadšene vykríkne: “Ja viem presne, čo myslel. Že chce ice cream!”, dodáva s hlasným smiechom.
Už sme to s mužom nezvládli. Vybuchla som smiechom.
Miško: “Nehnevaj sa, mamka, ale to je strašná somarina, čo sme videli. Je taký slávny, raz biely, raz čierny, raz ako muž, potom skoro ako žena, bral drogy, kadečo mu ten jeho lekár pichal, až to prehnal, tancoval trápne, dnes sa tancuje úplne inak a oveľa lepšie a môžeme už ísť do svojej izby, prosííííím?” S radostným výkrikom zmizli vo svojom svete rýchlo ako ranná hmla.
Na starožitnú tácku z antikvariátu som položila šálky s voňavou kávou a vyšla za mužom na terasu. Posadili sme sa, odpili sme prvý dúšok voňavého čierneho moku. Po krátkom tichu som prehovorila: “Vieš čo, ani sa im nečudujem. Keby som videla v priebehu pár minút to, čo oni, tiež by mi to nepripadalo normálne.”
Rozosmiali sme sa. Nuž, je to tak. Každá generácia si myslí, že iba tie jej ideály boli tie správne. Najkrajšie na tom je, že sa tieto medzigeneračné krásne vojny neustále opakujú. Napokon to aj tak všetci nejako prežijeme.
