Prvých pár viet som zvládla dôstojne. V angličtine. Bola som však pripravená. Dohodnuté učebnice, slúchadlá s mikrofónom (pre dôraz na správnu výslovnosť), plná batéria notebooku a skalopevné odhodlanie. Testing. Prvá lekcia, dve cviká. Ďalej. Druhá lekcia, ďalšie cvičenie. Tretia lekcia, práca s textom. Potom to tetu so slúchadlami prestalo baviť a vraj mám hovoriť o sebe, rodine a meste, kde bývam. Robila si poznámky, muchy sme vychytali a ako hovorí klasik, raz čapil, sedem ich zabil. Cvičenia si dorobiť, rutina príde. Ak mám doplňujúce otázky, v úvode ďalšej hodiny preberieme. A tak sa stal z nás po pár lekciách perfektný tím. Najprv neformálny rozhovor s opravami nedokonalosti, všetko zapisujem. Domáce úlohy vysoko kreatívne. Píšu sa v pc. Aj v práci budem písať na pc. Nech to má formu. Čiarky, veľké písmená kde sa patrí, slovosled (moja nočná mora).
Pre veľký úspech pridávam osobnú konverzáciu raz v týždni v univerzitnej knižnici. Nech to čert berie, keď sa to nepodarí v krajine, ktorá ma pohlcuje relevantným jazykom. Z rádia, od ľudí, skvelých susedov, personálu v škôlke a dennej tlači...Ani sa nespamätám a decká pôjdu do školy. Kto ich bude hrešiť za gramatické chyby ak nie mama. :-) Klasika sa predsa musí dediť.
