Mizerné dôchodky ich priučili ešte väčšej skromnosti. Tešili sa z mála. Dcéry žili dávno v zahraničí, o to viac boli spätí. Obaja vedeli, že sa bude musieť do nemocnice vrátiť. Nejedla, nemohla, nedokázala sa sama postaviť. Noc bola príliš dlhá, nespal ani chvíľu. Pred svitaním sa prezliekol, uvaril si silnú kávu a nezvyčajne dlho ju miešal. Stál pri stole, mlčky pozeral von oknom. Fúkal silný vietor, na oblohe viseli ťažké mraky. Spadli prvé veľké kvapky. Vo vnútri sa cítil rovnako. Pomaly položil šálku na stôl, vošiel do izby, kde spala. Sadol si na okraj postele a líce mu preťala slza. Musí to urobiť.
Pomohol jej vstať a pomalými krokmi prišli k výťahu. Prijali ju bez prekvapení. Cestu domov si za volantom neuvedomoval. Šoféroval automaticky. Nevnímal dážď, autobus pred sebou, za ktorým sa ťahal takmer celú cestu, ani farby na semafóroch. Zaparkoval, vstúpil do dverí a v mokrých topánkach vošiel do prázdeho bytu. Posadil sa do kresla v obývačke, vybral si malý, šedý, ošúchaný adresár. Nasadil si sekundovým lepidlom opravené okuliare. Číslo vytáčal sústredene a veľmi pomaly. Súhlasila, pokúsi sa to vybaviť ešte dnes. Druhá plakala, chcela hneď prísť. Presvedčil ju, že je to teraz zbytočné. Nechce, aby v tak vysokom štádiu tehotenstva cestovala. Zbytočne by riskovala zdravie oboch drobcov, ktorých nosí pod srdcom, a aj svoje vlastné. Vedela, že má pravdu. Prevod urobí okamžite a hneď potom zavolá do nemocnice. Plakala ešte dlho po ukončení hovoru. Chcela, veľmi chcela aby ich mama objala. Oboch. Všetkých troch. Aj ju. Potrebovala to.
Vyšiel z budovy a v obálke s logom banky niesol nádej. Pár papierov s odkazom obrovskej prosby. Nikdy by toľko nedokázali ušetriť. Nebyť dievčat, nevedel si ani predstaviť, kde by ich zháňal. Jej stav sa medzitým výrazne zhoršil. Viac jej v okresnej nemocnici neboli schopní pomôcť a tak zariadili prevoz do spádovej nemocnice. Jeho meno si napísal na malý, ošúchaný papierik. Keď ho prekladal na polovicu, uvedomil si, ako sa mu trasú ruky. V tieto dni veľmi intenzívne cítil, že ju stále ľúbi. Objímal ho pocit strachu a neistoty. Nechce, nevie si predstaviť život bez nej.
Primárove meno zdobilo inak nudné, vchodové dvere kliniky. Sestrička ho poprosila, aby na neho chvíľku počkal. Nevie, ako dlho čakal. Rozprával sa ním na chodbe. V odporne chladnom svetle blikajúcej neónky sa mu neistým, tichým a nesúvislým prejavom snažil vysvetliť, o čo ide a ako ho veľmi prosí. Nenechal ho dopovedať. On ho, totiž, vôbec nepočúval. Skočil mu v nedopovedaných myšlienkach do reči, bez zbytočných prejavov si vytiahol pripravenú obálku z jeho nastavenej ruky a servilne ho potľapkal po pleci. „Bude v poriadku, nebojte sa. Choďte domov, dám vám vedieť.“ V tom momente bol preč. Zostal tam sám. Nestihol mu povedať ani jej meno. A vlastne ani svoje...
Ráno mu telefonovali z nemocnice. V noci zomrela. Je im to veľmi ľúto.. Keby bol taký láskavý a prišiel prevziať osobné veci pani manželky. Ostatné informácie týkajúce sa štandardného postupu pri úmrtí mu vysvetlia, keď príde.
(Venované rodine Š.)
