Niekoľko tabúľ popri ceste smerom k nej upozorňuje, že vstupujete do krajiny, kde si musíte kúpiť diaľničnú nálepku. Aj v nemčine a angličtine. Pre istotu. Myslieť si, že by mala mať táto benzínka nejakú preliezku, alebo aspoň smiešne malé detské ihrisko, je odomňa donebavolajúca drzosť. To mi len tak napadlo, pretože cestou z Frankfurtu po nemeckej diaľnici zopár benzíniek s miniihriskami je. Na tejto sa však vodič zastaviť musí. Informačné nápisy ho totiž presvedčia, že hneď prvé metre za ňou bez nálepky zaplatí asi aj vlastným životom.
Na benzínovej pumpe je ľudí ako kedysi na prvého mája, celkom na konci sprievodu, kde sa sústredia stánky s klobásami a lacným pivom. Počuť tam mix jazykov a vidieť, okrem nášho, aj mnoho ďalších nemeckých evidenčných čísel. Stála som dlhom v rade, kým môj muž na parkovisku krotil našich malých synov. Vskutku statočne, na ploche o rozmere dva metre štvorcové. Po štyroch hodinách nalepených na zadku v tesnej, (ale nepochybne bezpečnej), autosedačke je to heroický výkon. Väčší výbeh bol životu nebezpečný, prešiel by ich kamión.
Blížiac sa k pokladni som zaregistrovala pár tichých sťažností od Nemcov predomnou. Šepkali si takmer do uška. Prekvapil ich drobnými písmenkami napísaný oznam. "Za diaľničné nálepky sa platiť kartou nedá". Pretože sú Nemci slušný národ, slušne s úsmevom kladú predavačke za pokladňou jedinú otázku: "Naozaj?" Popri tom trpezlivo hľadajú po taškách, vreckách a penaženkách hotovosť a pokorne platia. Mala som dve platobné karty a žiadny "cash". Opúšťam rad a odkráčam hrdo k mužovi vziať si papieriky. Keď ma uvidel, potešil sa. No sklamala som ho. Po vyslovení požiadavky mi tak trochu cez zubatý úsmev podáva patričný obnos. Deti pokročia do dalšieho levelu hry a chcú teda nanuk, keď sa už do obchodu zase vraciam. Atmosféra mierne hustne. Opäť si vypočujem pár statočných Nemcov, ktorí sa hotovosti čudujú rovnako ako ja. Konečne prichádzam na rad. Pýtam sa tej zachmúrenej tety, prečo to tak je. Ironicky mi odpovedá, že ak nie som spokojná, môžem skúsit kúpiť nálepku aj u iných predajcov na parkovisku. Je ich niekoľko. "Tu hneď, doprava, za rohom, iba pár krokov." Jej vzdorovitý návrh ignorujem a pýtam si mesačnú. Moja dovolenká trvá dva týždne. Mesačnú nemajú. Iba desaťdňovú. V ruke nenápadne zúrivo žmolím rolku z bankovky, odmietam jej veľkorysú ponuku a idem hľadať iný predajný stánok.
Deti jedia nanuk, ja mužovi žeriem nervy, lebo prichádzam zase bez nálepky. Kráčam pomedzi autá a nákladiaky niekoľko ďalších xyz metrov, iné stánky sú zatvorené. Ani pes pri nich nebreše. Stoja pri nich len dvaja poľskí chlapíci, fajčia a odpľúvajú si na zem. Vraciam sa ponížene tretíkrat na miesto činu, v duchu hreším ako pohan. Dávam zarobiť českej ekonomike a nevýhodne kupujem desaťdňovú. Naloadujem deti v zafúľaných tričkách od nanuku do auta, nechám muža na ukľudnenie vybrať si obľúbenú hudbu a odchádzame. Po niekoľkých stovkách metrov, úplne pri východe z parkoviska, za miliónmi kamiónov je druhý, malý obchodík s dialničnými nálepkami. Nabudúce kupujem tu. Len kto vie, či bude otvorený. Cúvať je tam na celej ploche zakázané.
Ale Česi zase hrajú oveľa lepší hokej. Tak teraz si vyber.
