Sit 1
Na pošte som čakala druhá v rade. Chcela som si vybrať doporučený list. Predomnou vošiel mladý pán, ktorého neuveriteľne krásne a drahé auto som si všimla pred budovou, keď z neho vystupoval. Asi som šla na nesprávnu školu, pomyslela som si s úsmevom na tvári. Lenže, situácia nebola na jeho strane... Pani za priehradkou, veľmi milá a empatická, vyslovila vo viac formulovaných podobách ospravedlnenie, ale vypadol im elektrický prúd a zásielku nemôže vydať. Systém je totiž v PC a tak je nútená počkať. Ešte raz sa s úctou ospravedlnila. Mladý muž sa zmenil na arogantného cholerika, ktorý si po spŕške všakovakých sťažností, či nemajú náhradný generátor (asi si myslel, že je v nemocnici) a čo sú toto za podradné služby vypýtal vedúcu. Vedúcej opätovne vykričal svoje emócie a aj tak nevybavený odišiel. Tak ak by som toto čudo mala doma, ďakujem pekne...
Sit 2
Začítala som sa do fóra mladých absolventov o tom, že nie je práca. Po zhrnutí celej debaty je možné urobiť jednoduchý záver ich postrehov:
- načo som študoval VŠ, keď nemôžem nájsť prácu
- pod xy Euro ma ani nehne
- nebudem robiť administratívneho šaša s VŠ diplomom
- z ponúkaných platov sa vyžiť nedá a podobných jedenmilióndvestotridsaťosem ďalších dôvodov, prečo si prácu nenájdem...
Ja naozaj neviem.
Kde sa podela dravosť a vôľa mladých ľudí? Nikto im nepovedal, že život nie je darčekový kôš? Že sa minimálne patrí niečo obetovať, aby človek pochopil kam patrí a čo v živote chce? Že je podľa mňa o ničom mať hneď zo dňa na deň auto aj byt aj štedrý plat? Že práve to, čo si vybudujeme postupne má cenu zlata? A že jestvujú ľudia, ktorí sú na tom oveľa horšie, ktorí majú pár rokov pred dôchodkom a jednoducho smolu, že je kríza a že ich bez znalosti jazyka a kvalifikácie mladých ľudí iba sotva niekto zamestná. Ja ale nakoniec chápem, posťažovať sa je jednoduchšie.
Sit 3
S bruškom ako svet som šoférovala cez obec pri Prešove. Cez celú dedinku je plná čiara. Predbehol ma mladý chlapec s dievčaťom na mieste spolujazdca, (oproti šlo auto, pár sekúnd som ho mala nalepeného na mojom kufri, tak som sa pozrela, kto ma takmer tlačí). Mal odhadom do 20 rokov, cool slnečné okuliare a namakané auto. Len čo nás minulo protiidúce auto, obehol nás (cez plnú) a v rýchlosti určite nad sto zmizol za prvou zákrutou. Asi ho niečo mrzí. Tiež nebude pravdepodobne spokojný so životom.
A takýchto podobných situácií je nespočetne veľa. Ani ich nestíham vnímať a rozhodla som sa, že ich nebudem vôbec registrovať.
Včera večer som sa totiž uistila v jednom. Tí, čo sa najviac sťažujú, veľmi pravdepodobne vôbec netušia o ľudskej bolesti a trápení. Pri prepínaní televízie som sa pozastavila pri reportáži komerčnej stanice o onkologicky chorom chlapcovi, pri ktorom zotrváva v nemocnici otec a mamka zarába. Myslím, že ste to viacerí videli. Rodina má ešte dve ďalšie zdravé deti a aj keď zdravie nie je možné darovať, rodina sa vďaka televízii rozrástla o štvorkolesového tátoša.
Poviem Vám, revala som pri telke ako dážď. Keď som si uvedomila, že nemajú ani auto a jediné, čo si želajú je, aby boli viac spolu, sakra! To je sila! Kiež by poniektorých osvietilo, aký je život krehký a že to, čo vníma niekto ako katastrofu, je iba obyčajná ľudská slabosť. A v tom je strašne veľký rozdiel. Chápať, pre čo sa oplatí žiť.
