Dostali sme údajne opätovne odporúčanie na podpis Zmluvy o výhrade svedomia. Už to tu niekoľkokrát bolo s vyústením do vládnej krízy. Celkom sa mi páčilo, že sa to odmietlo. Napriek faktu, že mala vtedajšia vláda slušný kresťanský podtón.
Hedviga už ľudí nezaujíma. Lebo je nie opakovaná, ale premieľaná. A keď sa niečo príliš premelie, je z toho kaša, ktorá za nič nestojí. Každé čudo tri dni trvá. A jedno sa nám tu zase ukazuje. Svedomie. Ponúka kvázi slobodu ducha, no na druhej strane sa prieči liberálnym zákonom únie (a možno aj zdravého rozumu).
Neviem ako Vám, ale mne sa veľmi prieči všetko, čo je "silne odporúčané". Z princípu. Chválim kolektív vydavateľstva Slovníka cudzích slov za vysvetlenie slova Tolerancia. Táto publikácia by mala byť patriť medzi povinné čítanie. (netuším síce, či takéto niečo ešte na školách funguje). Pekne je to tam vysvetlené, v zátvorke dokonca "názorová a náboženská". Možno sa cítia niektorí naši holubičí Slováci tak obmedzovaní, utláčaní a nútení robiť veci, ktoré tak veľmi robiť nechcú, že by sa im zišlo uplatňovanie takejto zmluvy v praxi. Štát by mal podľa nej konať tak, aby bolo všetko v súlade s myšlienkami katolíckej viery. Vraj by sa vierouka týkala aj našich súdov, rozhodnutí lekárov, učiteľov a tak podobne.
Asi aj trošku preháňam, ale spomenutú slobodu ducha si predstavujem inak. Nech si každý zájde do svojho kostolíka. A kto nechce, nech si pospí. Veď drieme cez týždeň ako kone. Niekto má na svadbe na hlave korunu, niekto pred sebou úradného oddávajúceho a iní spolu rozbijú krčah. My God, to je predsa úplne jedno. Veď najdôležitejšie je, aby sa mali radi, vážili si jeden druhého navzájom a deti viedli k samostanosti slušnou výchovou. A to všetko je vo vnútri človeka.
To sa nedá nabifľovať ani vymodliť.
