Nemocnica je chrám. Oltár duše. Keď už nie inde a inokedy, tam to funguje. Obviazaní, ubolení, vysmiati, s doprovodom, aj sami. Deti vždy s rodičmi. Chlapček. Drobec. Vo veku môjho staršieho syna. Odhadujem štyri roky. S ruksakom. V podpazuší stíska macka. Aj my toho svojho nosíme na prázdniny. (Toto leto som ho zabudla pribaliť! Chyba. A ako ma len mrzela, aj slzičky boli.) Mamka s veľkou taškou, na vrchu popruhom pripevnený detský (takmer určite obľúbený) vankúš s mesiačikmi. Chlapček bez vlasov. S výraznými kruhmi pod očami, priesvitnou pleťou a úsmevom na tvári... Sakra...zabolelo ma to. Reálne fyzicky na hrudníku, môj nádych bol hlboký, no ťažký a vôbec nesplnil účel. Nastúpili. Smerovali k pomoci hore k nebu spolu s ostatnými. Naproti sa otvoril druhý, služobný výťah. Dve sestry vytlačili postieľku s dieťaťom, pravdepodobne na nejaké vyšetrenie. Zbojníček, pre zmenu vo veku môjho druhého, okolo dvoch rokov. Obzeral sa okolo, vo veľkých očkách som nedokázala v tej rýchlosti čítať. Bol krásny a krehký ako motýlie krídla. Držal sa mriežok na okraji a zvedavo sledoval. Už som začala byť nervózna a čakala som, kedy z výťahu vystúpi môj tatko. Nestalo sa. Ďalšia, už nepočítaná skupinka ľudí. Dievčatko. Rómske. Tiež s tatom, ale nie za ruku. Stála obďaleč a zvedavo si obzerala ostatných. Od nôh, po tváre a zase odznova. Má veselé kvietkované šaty, červené legíny a fantastické topánky s lienkami. V tom momente ma napadá, že som vždy túžila po dievčatku. Nerozpráva nič. Mĺkvo vydrží niekoľkých dlhých minút, kým výťah nedorazí a nezíva prázdnotou. V tom momente pobehne za tatom a chytí ho za ruku. Má na hlave šatku. Predsalen, je to baba...
Ja som tiež baba a asi mám chuť zutekať. Niet však kam, lebo taký je život. Preto v duši kľakám na kolená hoci aj na črepiny a prosím osud o strašidelne neskromné veci. Nech sú tí moji milovaní čertíci zdraví a nech nás, okrem mojej staroby, nič nerozdelí....
