Rovnako, ako ja, žila so svojim manželom a deťmi v zahraničí. Sledovala som ju viac rokov aj na sociálnych sieťach, pretože sme mali mnoho spoločného. Vzťah k písaniu, pocity človeka žijúceho v diaľkach, dve malé deti a občas rande so smútkom za rodinou. Rozumela som každému jej riadku, ale aj slovám medzi riadkami.
Mária v boji so svojou chorobou často spomínala svoju mamu. Rakovina je veľmi krutý beh na dlhé trate, plný tŕnistých ciest, krvavých nôh a neopísateľnej bolesti. Tak ako všetky ranené matky, myslela na budúcnosť svojich detí, na pomoc pre svoju rodinu po jej odchode. Život vie často skúšať naše hranice. Za blízkosť najbližších by sme navliekli hviezdy z neba na zlatú niť a položili ich na oltár. Ak vás choroba premáha, stanete sa najskromnejší. Keby ste mohli byť aspoň posledné týždne súčasťou ich života...
Ak sa človek odsťahuje do sveta, musí počítať so všeličím. Aj s tým, že si budú niektorí doma myslieť, že sa máte ako prasiatko v žite. Aj s tým, že ak spomeniete, že vám chýbajú najbližší, niektorí si povedia, "tak ti treba". Neodlišli sme z nudy. Tak, ako vo všetkom, každé rozhodnutie prináša výhody a nevýhody. Dobrovoľne sme sa vzdali najsilnejších pút za vieru v lepší život. Nebolo to zadarmo a nie je to jednoduché. Nedokážeme a nechceme sa odpútať. Aj keď sme preč, stále zostávame a tento pocit nás nikdy neopustí. Tak ako nás neopúšťajú spomienky a putá na to, čo nás formovalo.
Tieto dni je moja mama u nás. Dva týždne. Keď mi zazvoní budík o 4,50, usmievam sa. Je pri mne. Prežívam s ňou každý deň, akoby mal byť zajtra koniec sveta. Nemali by sme na zabúdať. Že je život rýchlo pominuteľný. Že je každá pomoc, či objatie od rodičov, obrovský dar. Nie pre každého je prirodzené, že u nich nechá deti, kým si zájde na stretnutie s priateľmi. Že mu mama vyberá deti zo škôlky a školy, alebo zostáva s nimi doma, keď sú choré. Sú vzácni a nekonečne trpezliví. Ďakujme, pretože máme za čo. Dnes si zapálim sviečku. Za Máriu a jej deti....