Život v inej krajine a vo víre inej kultúry je jednoducho iný. Dá sa na neho zvyknúť, prispôsobiť sa, vo svojom vnútri si poupratovať a "prestavať nábytok tak", aby bol v rámci nového hniezda „in“. Ale. Ten pocit z návratu domov je tak jedinečný, že sa nedá ošvindľovať. Ošaliť. Oklamať. To vás jednoducho prepadne a začne objímať ako gigantická anakonda. Roky som nevnímala komunikáciu tak exaktne, ako tieto dve vety: „Čo Ti mám navariť? A čo deťom?“
Mama má záhradu. Nie veľkú. Takú akurát. Ale má tam všetko, čo milujem. Pýtala sa ma. Čo nasiať, aké priesady vypestovať, lebo vie, že za dva mesiace leta sa to zje a že sme zeleninoví. Je pár situácií, keď má človečina zimomriavky a pocit raja. Tak ten presne mávam. Na záhrade mojej mamy. V lete. Na juhu Slovenska. Paradajky láskané južným slnkom, voňajúce ako najdokonalejší paradajkový sen a podmanivé ako pohladenie maminej dlane. Odtrhnem si z kríčka, priložím k nosu, privriem oči a ovoniam. V tom momente mám pocit, že sa mi podlamujú kolená a vracia sa mi celé detstvo ako nemý film. Toto sú paradajky! Nakloním sa k ďalšiemu kríčku a siahnem po paprike. Zase sa nadýchnem a žasnem. Paprika. Nemecko, Španielsko, Nový Zéland....čokoľvek....komický odvar. Namôjveru, ani paprika z tejto záhrady nie je opísateľná. A ani ten pocit, keď si sadneme spolu do hojdačky, otvoríme si skvelé vínko a filozofujeme o živote. Deti sa hrajú v sude s vodou, zbierajú plody od výmyslu sveta a varia z piesku, byliniek a trávy gurmánske perly.
Milujem návraty. To sú tie chvíle, keď si uvedomím, čím som. Keď sa moja mama so mnou smeje nie cez skype, ale naživo. Keď ju môžem objať a povedať jej, že ju ľúbim, z očí do očí. A vlastne... Sme zdraví a ja som šťastná ako moľa v zabudnutej múke vzadu v komore....
