Ži a nechaj žiť! Alebo, kto si bez viny, hoď kameňom! Kto nám dáva právo súdiť rozhodnutie a život iných. Často vieme len malé % z toho, prečo život toho alebo onoho je taký aký je. Máme očakávania od druhých a ak sa nesprávajú podľa nich, sme z tých ľudí sklamaní. Ale ako neradi počúvame, keď nám niekto povie, že je z nás a nášho správania sklamaný.
A koľkokrát máme očakávania len na to, že bude každý usmievavý. Čo ak práve prežíva smútok a jednoducho nemá dôvod na úsmev. Radšej sa prirodzene mračiť ako neprirodzene usmievať. Veď aj smútok má v našich životoch svoje miesto, dáva životu hĺbku, iný rozmer.
Mal/a by sa oženiť/vydať a založiť si rodinu. No možno nie každý počuje takéto volanie. Niekto chce robiť niečo, čo bude mať prínos pre spoločnosť, chce skúmať, tvoriť, pomáhať ľuďom... A v takomto prípade by vzťah a založenie si rodiny bolo na príťaž. Ak sa človek chce naplno venovať svojmu poslaniu, potrebuje priestor a ak sa rozhodne, že chce kráčať sám životom, má na to plné právo. Veď možno len rozmýšľa nad tým, že nechce svojou zaangažovanosťou ublížiť niekomu druhému tým, že by nemal naňho čas. Je na tom niečo zlé?
A niekedy človek aj chce, skĺbiť vzťah a svoje poslanie, ale keď každý je plný očakávaní. Myslím, že je potrebné rešpektovať záujmy toho druhého. Priznám sa, mám rada ľudí, ktorí sú pre niečo zapálení a ktorí nie sú jeden na druhom zavesení celý deň a nič. Ak máme niekoho radi, majme ho radi so všetkým, so všetkým čomu sa venuje. Dajme mu priestor, aby tvoril, robil čo ho baví, majme radosť z toho, že našiel svoje poslanie, že robí čo ho baví. Nezáviďme, že ten druhý našiel čo ho baví a nás nebaví skoro nič. Je to náš problém. Každý z nás je individualita a nikto nikoho nevlastní, preto buďme šťastní, že ten druhý nám venuje kúsok svojho času, aj keď možno nie toľko, koľko by sme chceli.
Naučme sa žiť bez očakávaní. Bude sa nám žiť ľahšie a s menším pocitom sklamania. Buďme vďační za to čo sme dostali a nebuďme nešťastní z toho čo sme nedostali, ale chceli. Ani sa nesprávajme podľa očakávaní druhých ,len aby sme sa niekomu zapáčili, pretože sa to dlhodobo nedá vydržať a zbytočne si ubližujeme tým, že potláčame seba samých. A myslím, že ak máme od toho druhého plno očakávaní, nemáme ho skutočne radi, ale skôr máme tendenciu ho vlastniť a zmeniť na svoj obraz.
Jediné očakávanie, ktoré mám je, že sa budem vždy správať tak, aby som sa sama sebe vedela vždy pozrieť do očí bez výčitiek, aby som za každých okolností ostala sama sebou.
