I u nás doma to tak bolo. Otec začal všetkých nás atatkovať, čo teda kúpime. Mňa to začalo otravovať. Tak som sa zamyslela nad tým, aký význam majú tieto oslavy a kupovanie darčekov. V prvom rade by bolo fajn vedieť, či oslávenec chce nejakú oslavu, či už veľkú alebo malú. Veď nie každý potrebuje byť stredobodom pozornosti, nie každý potrebuje ten cirkus. A potom, kúpiš ty mne, musím aj ja tebe. Však požičané sa má vrátiť.
Zamyslela som nad tým, že ak by som sa ja dožila tohto jubilea, aký darček by som chcela od svojich detí, manžela, blízkych. Prišla som na to, že nechcela by som nič hmotné. Chcela by som len, aby sme všetci žili v láske, porozumení, zdraví, vzájomnej úcte a rešpektovaní inakosti toho druhého. Aby sme sa zišli spolu pri jednom stole, bez ohľadu na to, či niekto sa dožíva nejakého jubilea alebo nie. Porozprávali sa kto sa ako má, koho čo trápi a teší, kto mal aký deň. Najviac čo človek môže druhému človeku dať, je dať mu kus svojho času. Tým, že kúpime nejaký hodnotný darček, sa snažíme len nahradiť čas, ktorý by sme tomu druhému venovali. Dať niekedy kus svojho čas, byť bútľavou vŕbou, je niekedy, a dovolím si tvrdiť vždy, viac ako hmotný darček. V dnešnej konzumnej spoločnosti sme všetkými tými vecami presýtení. Z výkladov na nás pozerajú všakovaké pekné vecičky, ale sú to len veci, bez života, bez pohladenia, bez citu, veci, na ktoré sadá prah a skôr alebo neskôr možno skončia v koši či budú zavadzať.
Najkrajší darček, aký môžeme druhému dať, je dať mu samého seba. Vypočuť, poradiť, pomôcť keď treba. Alebo len tak posedieť na lavičke pri dome, vypiť si s ním kávičku či čajík a zdieľať čaro prítomnej chvíle.
Zháňaním darčekov len strácame čas, ktorý by sme mohli tráviť s našimi najbližšími. Myslím si, že oslavovať by sme mali každý deň, byť vďačný jeden za druhého. Neprikladať význam len tým "okrúhlym" narodeninám. Okoľko je krajšie a hodnotnejšie, keď obdarujeme blízkeho človeka len tak vo všedný deň, len preto, že sme si naňho spomenuli, že niečo čo sme našli, nám ho pripomenulo. Môže to byť maličkosť ako čokoláda,kvety, kniha, CD...čokoľvek. Nezáleži na peňažnej hodnote darčeka, ale na úmysle a pocite s akým sme darček zadovážili. A mnoho cennejšie sú darčeky, na ktorých zhotovení sme sa podieľali vlastným úsilím, tvorivosťou a šikovnosťou, veď predsa aj takto darujeme kus seba.
Nakoniec som ten darček vymyslela. Je ním fotokniha zachytavajúcu našu rodinu od svadby mojich rodičov až po dnešok. Pri jej tvorení a hlavne pri tých fotkách sa mi vynárali krásne spomienky. Mám pocit, že to tak trošku bol darček aj pre mňa.
