Magurka pod hrebeňom Nízkych Tatier, učupená, ukrytá, a predsa v posledných rokoch tak odhalená. Čarovné zákutie, divo sa zelenajúce, nedotknuto pôsobiace. A predsa tomu tak nie je. Predsa len aj sem prišiel ľudský zásah vo svoje nevyberavej a strhujúcej forme. Kam sa len podela tá ľudská súdnosť?
Magurka, v čase svojej dnes už zašlej slávy, ponúkala turistický ideál pre nadšencov a milovníkov prírody, ticha a nenáročnosti. Hoci i dnes púta pozornosť touto formou, zdá sa, že pribúdajú najmä tí, ktorí chcú ťažiť toto prostredie pre svoj vlastný prospech bez ohľadu na čokoľvek, bez ohľadu na prírodu. Na vzťah k nej. Na úctu. Na úctu voči sebe samým. Pred niekoľkými rokmi v príliš nadšenom nápade miestneho starostu prišli na rad geodeti, zameriavači a rozmerali Magurku na takmer 70 parciel s nejasným úmyslom, či ide o rozvoj turizmu, obce alebo vlastný prospech. Dnes už viem, ako to bolo. Zamerané pozemky sa odsúhlasili a následne rozpredali, na čom sa výdatne podieľali aj zástupcovia ľudu a jeden či dva pozemky mali jasných majiteľov od samotného začiatku. Iste, v dnešnej dobe sa nie veľmi ťažko bráni v uskutočňovaní takzvaného pokroku, ale za akú cenu? Za akú cenu sa na Magurke stavia? A kto stavia? A ako sa stavia? Bezkoncepčne...Bez dozoru...Bez harmónie...Všetko jedno. Je jedno či ťažká technika prechádza cez horský potok, či je upevnený satelitný prijímač v korune stromu. Či sa stavia kanadský zrub, alebo goralský domček, či pojazdný príves alebo unimobunka. Taká bola predstava? Totižto, domnievam sa, že predstava žiaľ nebola žiadna. Vyzerá to tak, bez akéhokoľvek nadsadenia, že v prvom rade išlo o vlastný prospech. Ak sa totiž predá pozemok pôvodne za 20 Sk / m2 , a v súčasnej dobe je ponúkaný odpredaj za 1020 Sk / m2, komukoľvek, nech má akýkoľvek konštrukčný nápad, niečo nesedí. Zaujímavé je tiež, že sa zamerali aj pozemky, ktoré sa nachádzajú v extraviláne obce, a hádam sa čaká na nejakú príhodnú chvíľku, aby sa potichu, tak ako to u nás funguje, rýchlo niečo postavilo. Alebo! Postavilo aj za cenu pokuty. I to je žiaľne, že mnohé naše inštitúcie fungujú práve vďaka takýmto pokutám, a to dokonca až v takom extréme, že pokuta sa zaplatí, a tým to končí. Bez nápravy škody. Poškodí sa síce chránený strom, zaplatí sa pokuta, ale vytrhané korene sú naďalej obnažené. I po roku. Otázka, kam sa podela ľudská súdnosť ostáva naďalej otvorená.Neviem, možno chceme ďalšie, druhé Donovaly, či Jasnú. Prečo však nie prvú Magurku? Príliš veľa otázok, a príliš veľa nelichotivých odpovedí.
Ilúzia.
