Niečo sa blíži…

 V tomto našom neustálom blížení a približovaní sa k niečomu sa nám občas stane, že ani nezbadáme, ako sme sa priblížili, ako sme niečo už aj absolvovali, a ako sa blížime k novému cieľu. A či je to tak dobre? Či nie sme takýmto spôsobom a počínaním vystavení ohrozeniu, že sa nám odrazu všetko strašne rýchlo minie?! Možno áno, ale zároveň sa takto podvedome či nevedome udržujeme v neustálom strehu a bdení. Blížia sa komunálne voľby. Sme v strehu, čo si na nás pripravia možní kandidáti. A koľko ich vlastne bude? A či to budú tí istí? A kto vlastne vyhrá? A k čomu sa budeme blížiť potom? A možno, po voľbách, opäť naberieme do plachiet nový smer, a budeme sa blížiť k iným prístavom. Ale jedno nám ostáva – blíženie. A azda príde na rad aj zblíženie... Nielen kvôli vianočnému času, ale aj preto, že človek jednoducho potrebuje mier v sebe a zmier voči ostatným. Blíženie je v samej svoje podstate veľmi dôležitá činnosť. Jednoducho nám neumožňuje stagnovať, zotrvávať na jednom mieste a niekedy nám nedovoľuje ani len sa ohliadnuť za seba. Nepriamo nás núti napredovať, približovať sa. Približovať sa k sebe samým a k ostatným. Niekedy sa nám zdá, že zamyslieť sa nad niečí zdanlivo nepodstatným je zbytočné a oberajúce o čas. Ale práve takéto úvahy sú človeku vlastné a odlišujú nás od toho umelého. Od toho „moderného“ človeka, ako ho poznáme dnes – pracujúceho, nespokojného, unaveného, produkujúceho hmotné statky. Áno, aj to je potrebné, ale nemali by sme zabúdať na vlastné myšlienky, pocity. A blížiť sa tak k poznaniu seba samého.