Hovorí sa, že láska je slepá. Láska je zbesilá. Je pohlcujúca. No čo ak sa pod tým skrýva láskavosť, cit iný, a predsa podobný tomu najhlbšiemu? Najfarebnejšiemu? Najprirodzenejšiemu? Čo keď je to práve láskavosť, zhovievavosť toho druhého, ktorý nás vlastne nemiluje, len berie na vedomie. Na chvíľku. Na čas nám dáva pocit, že k sebe patríme. A vlastne nepatríme. Vlastne to bol všetko omyl.
Láska má v sebe kus láskavosti a láskavosť má v sebe aj lásku. Nie sú to len slová, obyčajné slová, je to čosi viac. Alebo aspoň by sme chceli, aby tomu tak bolo. Ale nedá sa znásilniť cit, nedá sa chcieť viac, ako je možné dostať. A musíme sa uskromniť. Nezabudnúť žiť.
Pracujem, športujem, čítam a až príliš citlivo vnímam svoje okolie, ktoré pozorujem a stále ma rovnako často prekvapuje, ako je možné, čo sa to deje! Či dobré alebo aj to horšie.... " a niekedy podlieham smútku z toho, čo vidím" Zoznam autorových rubrík: Šport, Spoločnosť, Politika, Mojím foťákom, Latinčina, Zamýšľam sa, Súkromné, Nezaradené
