Vyrastala som tam, od malička, od útleho detstva, vlastne od narodenia. Nikto mi preto azda nemôže vyčítať moju náklonnosť k Železnému. Poznám prostredie, jeho nevyspytateľné zimné chumelice, niekoľko kilometrovú cestu pešo v snehu po kolená, keď nevyšiel autobus. Poznám jesenné hmly na lúkách rozprestierajúcich sa okolo Železného ako náruč matky. I tie slnečné, vôňou presiaknuté dni. Aj tie staré, takmer storočné budovy sú mi blízke. Koľko príbehov je napísaných v ich ochabnutých múroch!
Kľukatá cesta Ľupčianskym tiahnucim sa údolím, keď už azda každý rodič stráca nádej, že ide tým správnym smerom a už už chce auto obrátiť späť kamsi do civilizácie. Keď v tom predsa len prichádza vytúžený, alebo aj obávaný, cieľ. Odbočka doprava, po pár metroch, po ľavej strane Hviezdoslavov minerálny prameň ukrytý pod dreveným altánkom s červenou strechou. A cesta lemovaná mohutnými brestami. Brestami vysadenými rodinou Stodolovcov, jednou zo zakladajúcich rodín. Jednou z tých, ktorá by rukami zalomila nad ich vyrúbaním kvôli výstavbe bytového domu...Po pár metroch sa ocitneme v samom srdci celého areálu, vila Hviezdoslav a starý Rudolf. Ešte stoja. Len ľudia sa menia.
Detí sem prichádzalo neúrekom. Kapacita sto postelí bola vždy plne využitá. Dvojmesačné turnusy žali svoje úspechy, lieky sa vysádzali a znižovala sa ich dávka. Železnô žilo pre deti. A malo svoju vážnosť. No doba sa menila, a menila sa aj pozícia Železného. Hoci sa nemenila krivka a výskyt civilizačných a iných ochorení u mladej populácie. Železnô a jemu podobné zariadenia sa stali nadštandardnou a dokonca nepotrebnou zložkou štátnej zdravotníckej starostlivosti. Prišlo obdobie transformačného procesu a mocenského súperenia rôznych politických i apolitických zoskupení. Preto vlastne celý transformačný projekt ležal dobu neurčitú zapadnutý hlboko kdesi v šuplíku na ministerstve a čakal na príhodnú chvíľu. Ale tá neprišla. Prišli predčasné voľby. Áno, stihlo sa medzitým uskutočniť niekoľko zásadných a zásadnejších úprav typu výmena postu riaditeľa. Po niekoľkých dekádach úplného sa odovzdania pre prácu pre deti a pre Železnô pánovi doktorovi a pánovi riaditeľovi v jednej osobe nemal takmer ani kto podať ruku a poďakovať. Dôležitejšie bolo prijatie nového riaditeľa. No Železnô mu dalo svoju šancu. Hoci to bol človek, ktorý sa na ten post dostal bez výberového konania a v neposlednom rade človek, ktorý nemal vzťah k zdravotníctvu, k prostrediu, k otvoreniu sa pre prácu v prospech spoločnosti bez očakávania veľkého osobného zisku. A žiaľ, nepresvedčil ma o tom ani po uplynutí dvojročnej doby. Ale na tom nezáleží. Podstatné je, že hoci orgány nadriadené Železnému neprejavili záujem o riešenie tejto situácie v prospech detí a pre deti, predsa len sa našlo kdesi za úradníckym stolom malé morálne pohnutie a bol vypísaný konkurz na post štatutárneho zástupcu. A na koho má Železnô apelovať teraz? Na tie tisíce rodičov, ktorí kedysi absolvovali pobyt v ozdravovni ako deti? Na naše deti, ktoré vyrastajú v hluku miest a sú vystavené rôznym alergénom? Na orgány ministerstva? Na morálnu bezúhonnosť človeka? Povedzte, na vás mám apelovať?
Minerálny prameň pomaly vyteká, občas prestáva mať vôľu a netečie, a potom opäť naberá silu, a s novou radosťou preteká pomedzi prsty mozoľnatej ľudskej ruky. Červená strecha altánku stráca svoju farbu, len v zábleskoch večerných lúčov zapadajúceho slnka sa zaleskne. Železnô sa ponára do tmy.
