Každý deň sa pozerať na svoj domov ako na jedno veľké rúbanisko býva ťažké. Neľahké je, ak si to pamätám aj v inom, pôvodnom stave a s vedomím, že už to takto neuvidím. Zo skúseností totiž viem, že takéto zásahy sa u nás do revitalizovanej podoby nedostávajú... A to je škoda. Je to opäť len potvrdenie nášho necitlivého, človečieho prejavu. Schválne človečieho, lebo živočíšneho sa sem nehodí. Zvieratá sú v tomto oveľa šetrnejšie. A keby to bola len jedna rampa! No nie je, hoci sa zábery na seba ponášajú, je to jedna rampa za druhou, ktoré lemujú hlavnú cestu údolím. Údolím, ktoré ma 16 km, a je tam minimálne 16 takýchto rampovísk. A vlastne, každú ani nebolo možné zaznamenať. Totižto takmer za každou zátačkou sa objaví blato, stromy, pne, odrezky, konáre, kusy stromov... Uznávam, lesné hospodárstvo má u nás históriu, ale takto, sa to páni nerobí! Alebo áno? Ťažiť stromy - v poriadku. A potom potopa? Opravujem, kalamita? Ťažko mi nekritizovať ten počet, no ešte ťažšie vôbec nekritizovať spôsob, akým sa to deje!
Mám pocit, že ak postihne les z nejakých prírodných príčin kalamita (snehová, veterná či iná) málokedy sa dá hovoriť o takej spúšti, akú za sebou zanechá zásah človeka. Do lesa mnohokrát nevidíme, aby sme posúdili, čo všetko sa spílilo a čo tam ostalo, no dnešná doba je i taká, že sa už azda nikto "neštíti" nechať "neporiadok" hneď vedľa cesty, na očiach všetkých. No čo už, keď sú tieto oči slepé...
Možno i tu platí jednoduchá matematika: ak išla tržná cena dreva dole, potom sa musí viac vyťažiť, aby sme nemuseli zľaviť z vlastných nárokov. A potom sa celá dolina premení na jedno nekončiace, v čase i v priestre, rúbanisko.
Ak tá kríza potrvá, a cena pôjde ešte nižšie... Čo nás ešte čaká?
