list pre kráľovský dvor

Spomínaš? Boli sme malí a akýsi starý potkan nás naháňal sekerou po dvore. Vlastne, on naháňal vás a ja som len otvorila vchodové dvere, nech sa máte kde schovať. A potom sme sa schovávali pred sebou navzájom. Pod schodami. Vo vchodoch. My, deti nášho sídliska. A susedia zúrili...
Ách, koľko pádov sme zažili! Bicykel spod nás vybehol, ako splašený kôň a my sme už ležali na zemi, alebo sme sa hrali na supermanov, keď sme chceli predbehnúť jeden druhého- to ale trvalo, kým sme pristáli na zemi!
Neskôr, keď som už mala svoj kus papiera zaliateho v umelej hmote, ktorý si ľudia nazývajú vodičský preukaz, a jeden nový z nás ma učil šoférovať, zahrala som sa na Batmana. To ale bolo divadlo pre tých ostatných šoférov- čierne lietajúce auto! Pristávacia plocha- pole.
Vytvorili sa medzi nami skupinky, ale...
Kto z vás zabudol na naše prvé spoločné kroky? Komu sa podarilo zabudnúť na starších?
Spomínate? Nikdy nezmenili svoje správanie k mladším a k deťom. Koľko pre nás znamenali? Koľko sme sa s nimi, alebo aj na nich smiali a oni na nás? Zanechali v nás veľa. Všetci do jedného. A my, možno si to neuvedomujeme, dnes sa správame k mladším a k deťom rovnako, ako sa oni správali k nám. Ani sme si neuvedomovali, aké prázdne miesto môže po nich zostať, ak navždy odídu.
Neuvedomovali sme si to až do dňa D. Jedného odchod pretrpíme, ale dvoch!? Spomínate? Boli tu slzy a strach a bolesť a čo dnes? Mali by sme byť šťastný... Mne, osobne, tu však stále niekto chýba.
Občas mám strach vrátiť sa, vstúpiť na naše sídlisko. Áno, bojím sa, ale nie jednotlivcov, nie podrazov. Bojím sa bolesti a smútku. Všade, kde sa pozriem, sú spomienky na vás, na tých, ktorí ste mi odtiaľ k srdcu najbližšie- Monika, Aďa, Paľo, Ivo, Laco, Angi, Tonka, Maja, Laci, a tí, ktorí odišli- Roman, odsťahovali sa a už nepoznajú cestu späť- Vlado, Gabi, Rasťo, aj tí, ktorí tu trávia malú časť roka- Dávid, Miška, Jarka...
A že by som nenávidela? Nie, dnes už nie, až na jednu osobu. Ani sa na nikoho nehnevám. Nedokážem to.
Nie. Som len malý červík. Je to tak jednoduché zašliapnuť ho, tak prečo nie, však? Maja, Laci, Dávid, Miška, Jarka- ja nedokážem zabudnúť. Spomienky sú to, čo mi nedovolí klesnúť. Nedokážem zabudnúť na reči "O lesbe", na zaklínadlo " Memento dementoris", ako ste ma pripravovali na skúšky na vodičský preukaz, ako ste stáli blízko mňa, keď som padala.
Ale vy ste spálili všetky spomienky, zavreli dvere s vetou "Zbohom!" na perách. A to ticho, čo po vás nastalo... To môže dnes zaujímať iba mňa.
Nehnevám sa. Nehnevám sa ani na Laca za všetko, čo spravil chalanom. Ani za vašu podlosť. Nie, nehnevám sa. Nedokázala som sa zmeniť. Pre to! Pre to, že som na to nemala vhodné podmienky, že vy ste nechceli vidieť ani len moju snahu.
Ale moji bratia a sestry, ktorí mi ostali a tí ďalší, ktorí po odčítaní posledných mien ostávajú zo spomínaných, tú zmenu môžu zaregistrovať.
A vari to nie je dostatočná zmena, že mám každého z Rožňavy rada- aj spomínaných?
Ľudia, mám vás rada. Nikdy nikto nevedel, čo skutočne cítim, lebo som introvert. A zrazu sa to zo mňa začalo dostávať von- všetká bolesť a hnev a to bola moja chyba, ktorú som spravila (Maja, pochopila som?)
Chýbajú mi tí, ktorých som stratila a chýba mi detstvo! Koľko sme vtedy pekného zažili!?
Aj mne už klope na dvere deň, keď budem musieť odísť. A čo potom? Stratím sa, ale nezabudnem. Len sa mi pozrite na dlaň- tam sú vpísané vaše mená a všetko, čo sme zažili a to tam ostane navždy. Bol to môj osud- spoznať vás. A to, že ste v mojom srdci a spomienkach už navždy je len vlastnosť ľudí, čo ich život robí pestrejším.
Všetci, od tých našich najmenších, až po tých najstarších...
Život je, ako nočná obloha- niekedy jasný a niekedy zamračený. Taký bol aj život vo vašom kruhu. Ale tie hviezdy- to ste boli vy.
Človek môže mať rád toľkých!
Tak teda : "Zbohom!" a "Mám vás rada."
A ešte niečo- keď sa pozriem v tej diaľke na nočnú oblohu a obalí ma smútok, bude za tým stáť cnenie.
Cnenie za vami.